EUROVOĽBY DO TOHO

Moja stará mama bola jednoduchá žena. Aspoň tak sa to hovorí o ľuďoch, ktorí nevyštudovali Univerzitu, dokonca ani strednú školu, dokonca ani celú základnú školu (v jej mladých časoch sa to volalo ľudová škola). Z tej základnej školy absolvovala prvé tri ročníky. Naučila sa čítať písať a počítať. Toľko, čo potrebovala. Jej rodičia (moji prastarí rodičia, ktorých som nikdy nevidel) rozhodli o tom, ako dlho bude chodiť do školy. Jej rodičia rozhodli o tom, že vzdelaná je ich dcérka už dosť. A tak dali moju starú mamu, ktorá vtedy bola rozkošným dievčatkom, do služby k sedlákovi. Dali ju do služby a mohli ju vidieť iba vtedy, keď sedlák dovolil. Dali ju do služby a po večeroch si doma povzdychli „čo robí naša Katuška malá. Úbožiatko naše...!“. A Katuška úbožiatko makala. Ráno vstávala o piatej, nakŕmila statok, postarala sa o hydinu a potom robila celý deň čo bolo treba. Drela. Život ju cepoval.

Preskočme veľa rokov a pozrime sa, čo robila moja stará mama už ako dospelá. Prišla kríza. Tridsiate roky boli drsné. Žiadna práca, už ani za stravu. A tak odišlo pol Bošáce do Francie. Najprv teda do Belgicka, že tam budú chlapi uhlie kopať v bani. Ale takých tam už bolo plno. Z Poľska aj zo Slovenska. A tak sa moja stará mama Katka odterigala na voze do Francie.  To už mala teda precestované Rakúsko, Čechy, Nemecko, Belgicko a bola vo Francii.  Cestovanie nebolo jej záľubou. Ani náhodou sa netešila z cestovania. Priniesol to život. A život priniesol aj to, že Katka ostala vo Francii do štyridsiateho piateho roku.  Nikdy by sa na Slovensko nevrátila, ale zasiahol život a donútil ju. Jej muž, môj starý otec Štefan padol do zajatia a musel robiť u sedláka v Nemecku. A nejaký Nemec povedal Katke, že Štefana pustia na Slovensko potom, keď sa vráti na Slovensko. nSlovensko bola spojenecká krajina s Nemeckom a tak by ho teda mohli pustiť. A tak sa Katka pobrala z Francie na Slovensko a Nemci  aj tak Štefana, môjho starého otca, nepustili.  Utiekol. Už neviem ako sa stretli s Katkou na Slovensku, ale ich život  pokračoval na Slovensku. To už mali tri deti. Jedno z nich, neskôr môj otec Rogér, sa narodilo vo Francúzsku. Vlastne, asi všetky Katkine deti sa narodili vo Francúzsku. Stará mama hovorila „ve Francii“.

Ja som jej príbehy počúval ako malý chlapec a rád som ich počúval a predstavoval som si krajinu okolo mestečka Vendrést (Vándr) Ja som chodil do školy a na rozdiel od mojej starej mamy Katky som absolvoval deväťročnú základnú školu. A potom aj Gymnázium. Ale necestoval som. Bol som zavretý v Krajinke Slovensko a túžil som cestovať. Cestovali sme s rodičmi iba po Československu a ja som chcel poznať svet o ktorom mi rozprávala moja „jednoduchá“ stará mama. A keď som bol na Univerzite, moja stará mama ma inšpirovala, aby som túžil po takom pase, ako mala ona. Aby som vlakom a na voze mohol precestovať celú Európu. Aby neboli hranice s otravnými a často hlúpymi colníkmi. Aby ma nemuseli do sveta púšťať policajti a vojaci a kadejakí iní príživníci.

Prekočme veľa rokov... štrngal som kľúčikmi, vešal som na VŠMU transparent „OKUPAČNÝ ŠTRAJK“,  šťastný som sa zbavil komunistov. Oni tu stále sú a stále nám vládnu. Ale už sa trochu boja. Sú drzí, ale boja sa. Žijem v krajine, ktorá preskočila dejiny a vhupla do Európy. Moja stará mama  aj starý otec zomreli. Ale oni ma viedli neviditeľnou rukou k Európe bez hraníc.1. Takých neviditeľných rúk tu boli tisíce. Krajina plná snov o Eur´pe, kde môžem cestovať slobodne za prácou, za sestrou, za oddychom. Milujem ten pocit, keď prekračujem hranice. Akékoľvek. A nepáči sa mi, keď ktokoľvek spochybňuje Európu, alebo Európsku úniu a tvári sa, že je EuroSKEPTIK. To sú ľudia, ktorí nemali takú starú mamu ako ja. Precestovala bez vzdelania pol Európy. Porodila Eurodeti a vrátila sa. EuroSKEPTIK nemal sny, ktoré sa mu splnili a robí sa dôležitý. Upozorňuje na svoj skepticizmus, ktorý je oveľa jednoduchší ako EoroOPTIMIZMUS. Kdekto nadáva na to, ako je Európa v prdeli a ide to dolu vodou. Nejde ! Len je to ťažké a najviac to komplikujú boľševici. Sú všade. A sú aj v Europarlamente. . Ale raz sa ich podarí vyhnať. A ja by som ich chcel vyhnať ako škodnú. A dúfam, že moje deti budú považovať Európu za svoju vlasť. Budem Európe fandiť až do smrti a dúfam, že moji potomkovia budú cítiť neviditeľnú ruku, ktorá ich povedie do šťastnej krajiny a za splnení sna o slobodnejn Európe bez boľševikov.