Duchovné odtiene Trnavskej poetiky s Gabrielou Spustovou Izakovičovou (V živote sa mi darí víťaziť)

Štvrtok je pre mňa často cestovný deň. Tak to bolo i 16. novembra 2017, keď som sa autobusom vybrala z Bratislavy do Trnavy na podujatie Duchovné odtiene Trnavskej poetiky. Bolo to už štvrté stretnutie v rámci cyklu Trnavská poetika 2017 a bol to literárno-hudobný podvečer pri príležitosti životného jubilea poetky a spisovateľky Gabriely Spustovej Izakovičovej. Toto podujatie sa konalo v čitárni Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave a zorganizoval ho Trnavský samosprávny kraj, Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave, Mesto Trnava, Slovenské centrum PEN, Klub priateľov Trnavy a Odbočka Spolku slovenských spisovateľov v Trnave. Hudobnými hosťami boli dvaja členovia kapely Family Friend.

Vravela som si, že je dobré vypočuť si umelecké slovo, ktoré duchovne povznáša, zvlášť v novembrových dňoch, keď je často sychravé, nevľúdne a depresívne počasie. V ten deň bolo počasie celkom fajn, ale cestu do Trnavy mi skomplikovala doprava: autobus prišiel do Trnavy neskôr, až po 17.00 hod., „vďaka“ dopravným zápcham na výjazde z Bratislavy. Pretože Trnavská poetika sa začínala o piatej, letela som do knižnice ako namydlený blesk.

Keď som vstúpila do čitárne, podujatie už bolo v plnom prúde, s jubilantkou Gabrielou Spustovou  Izakovičovou sa zhovárali moderátori Štefan Kuzma a Pavol Tomašovič a čítali ukážky z jej kníh. Práve hovorila, že je našťastie zaneprázdnená, takže ani nemá čas veľmi posudzovať. Vysvetlila, že pápež František označil za veľké zlo v spoločnosti nielen terorizmus, ale aj ohováranie a posudzovanie iných. Ona sa vždy snaží urobiť všetko dobré, čo vie a čo vládze, čo je v jej silách. Takto sa jej darí v živote víťaziť. Štefan Kuzma vážne poznamenal, že nad životom víťazí len smrť. Spisovateľky sa opýtal, či je niečo v jej živote, čo by chcela s odstupom času urobiť inak. Zacitoval z jej básne Som zázrak lásky z básnickej zbierky Talitha kum (Dievča, vstaň!): „môj život je zázrak (...) s tajomstvom slobodnej vôle“. (s. 60-61). Gabriela Spustová Izakovičová je toho názoru, že s tým, „čo by bolo, keby“ zápasíme všetci. V živote si vždy vyberala podľa toho, čo lahodilo jej duši. Myslí si, že kto je dobrý, vyberie si dobré. To, čo je nám súdené, nám príde až k nohám, len sme často leniví či pyšní zohnúť sa a zdvihnúť to. Štefan Kuzma dodal, že život je naozaj „presný na kvark“, ako sa hovorí v spomínanej básni.

Následne vystúpila zmenšená zostava trnavskej kapely Family friend – gitarista Martin Molnár, ktorý hral na akustickú gitaru a na perkusie a speváčka Lenka Molnárová. Ako povedali, kapela má dohromady štyroch členov, ale do čitárne knižnice by sa všetci aj s hudobnými nástrojmi nevošli. Family friend nahrali doteraz dve EP. Texty kapely sú prevažne v angličtine a piesne píše hlavne gitarista. Na Trnavskej poetike zahrali samé pôvodné, originálne skladby, nie covery. Prvou skladbou bola Picture. Čitáreň knižnice bola plná poslucháčov a na hudbu, takisto ako aj na ukážky z literárnych diel, reagovali veľmi pozitívne.

Pavol Tomašovič sa potom rozhovoril o entropii slova. Skonštatoval, že pre tvorbu Gabriely Spustovej Izakovičovej je charakteristický duchovný pohľad. Položil jej otázku, či chce vrátiť slovám pôvodný zmysel. Podľa názoru spisovateľky je entropia vlastná všetkému. Všetko smeruje k rozpadu, len intelekt to môže zachrániť. Treba sa vrátiť k prameňom slova, aj logosu, slova s veľkým S. Práve tí ľudia, ktorí majú túžbu prísť k prameňu, by sa mali snažiť zasiahnuť do entropie. Je treba dbať na ekológiu duše, aby sme mali čo odovzdať budúcim pokoleniam.

Slova sa opäť ujal Štefan Kuzma a povedal, že v súčasnosti prevládajú slová v maskách, povrchnosť. O Gabriele Spustovej Izakovičovej sa vyjadril, že ona verí, že aj vtedy je pravda pravdou. Je spisovateľkou, ktorá upokojuje nádejou. Spýtal sa jej, či musí na to hľadať v sebe silu. Odpovedala, že niekedy to vyplýva z nemohúcnosti, pretože všade nás prenasledujú rôzne predkladané „pravdy“.  V básňach sa snaží očisťovať seba, je hľadačom pravdy, preto sa aj vzdelala vo viacerých odboroch.

Pavol Tomašovič podotkol, že k hľadaniu patrí aj knižnica a prečítal báseň Gabriely Spustovej Izakovičovej na túto tému. Na otázku, čo pre ňu znamenajú knihy a knižnica, mala spisovateľka jednoduchú odpoveď: v Knižnici Juraja Fándlyho sa cíti ako doma v útulnej izbietke, má ju rada a tiež jej pracovníčky. V knižnici sa veľmi rada stretáva s deťmi: potrebujú knihy, pretože v knihách je múdrosť. V živote sa nedá obsiahnuť všetko, čo ponúka Zem a vesmír. Je jej ľúto, že človek je len maličký čriepok z mozaiky.

Štefan Kuzma sa zaujímal, aký to bol pocit, keď spisovateľka prišla po prvýkrát do knižnice ako autorka a keď po prvýkrát držala v ruke svoju vlastnú knihu. Gabriela Spustová Izakovičová zdôraznila, že knihu treba vynosiť ako dieťa. Keď sa kniha „narodí“, autor je v úžase. Preto sú autori trošku aj pyšní. V každom prípade je zvláštne po prvýkrát vidieť vlastnú knihu. Štefan Kuzma prikývol, že mnohí z prítomných to poznajú. Samozrejme, muži majú skúsenosť len s vynosením knihy, nie dieťaťa. Ale aj kniha občas „kope“. Vzhľadom na atmosféru dal slovo hudobníkom, ktorých, podľa jeho slov, ešte len čaká nosenie a kopanie. Speváčka sa zasmiala, že s kopaním už nejaké skúsenosti majú, lebo majú v kapele kopák, čiže basový bubon. Gitarista dodal, ako niekedy začudovane počúvajú svoju novú pesničku: „Toto sme vytvorili my?“ Ich ďalšia pesnička, ktorá zaznela, sa volala Dancing With The Animals.

K ďalšiemu „vynosenému dieťatku“ – knihe Cesty Sofie prešiel opäť Štefan Kuzma. Prečítal text o farbách ticha, podľa ktorého má ticho rôzne farby. Môže byť napríklad rozjímavé, zaľúbené, zlovestné či chápajúce. V tichu človek jasnejšie počuje a vie lepšie zhodnotiť svoju situáciu. Sofiu napĺňalo poznaním to, že viac než slová vnímala všetko ostatné.

Pavla Tomašoviča zaujímalo, čo pre Gabrielu Spustovú Izakovičovú znamená ticho v dnešnej dobe, ktorá je charakteristická rýchlosťou a hlukom. Tiež položil otázku, či je pre spisovateľku ticho spôsobom, ako hľadať v sebe odtiene pravdy. Odpovedala, že ticho je pre ňu živá voda. Napríklad, keď sa človek stará o deti či chorých ľudí, mal by byť ticho a načúvať im. Preto Gabriela Spustová Izakovičová viackrát zmenila profesiu. Podľa nej len v tichu môžeme začuť hlas Boha a, žiaľ, niekedy ho prehlušujeme. Spisovateľka poznamenala, akú má výhodu, že je introvertná. Nedokáže v hluku ani literárne tvoriť. Štefan Kuzma sa zamyslel nad paradoxom: o čo je ticho potrebnejšie, o to je vzácnejšie. Ocenil, že hudobní hostia nemali so sebou veľké aparatúry. Na jeho otázku, kam sa najradšej schováva pred hlukom, spisovateľka odvetila, že ticho si treba nájsť, vyhľadať. Ona sa cíti dobre napríklad v chráme, kde sa môže zhovárať s Bohom, kontemplovať, meditovať. Oázou príjemného ticha je pre ňu aj rodina. Štefan Kuzma podotkol, že existujú zvuky a zvuky. Nie sú všetky rovnaké, jedny sú príjemné, iné nie. Určite by sme však kedy-tedy mali vyhľadať tiché miesta. Ako povedal Pavol Tomašovič, Gabriela Spustová Izakovičová nachádza ticho nielen v Suchej nad Parnou, kde žije, ale aj v Trnave. Prečítal báseň Pešia zóna z básnickej zbierky Tŕňové mesto. Potom skonštatoval, že spisovateľka sa narodila v Trnave, v Tŕňovom meste. Spýtal sa jej, či je Trnava pre ňu mestom tŕňov či ruží. Odpoveďou bolo, že Trnava má pre ňu zvláštne čaro. Vyštudovala tam strednú školu i jednu vysokú školu. Tiež tam pracovala v nemocnici ako dokumentačná sestra a neskôr ako redaktorka v knižnom vydavateľstve Dobrá kniha. V každom prípade má rada Trnavu i jej obyvateľov. Štefan Kuzma dodal, že miestom tŕnia je v Trnave len Tŕnitá ulička. Nasledovala báseň Nikdy to nevzdáš...

Básne, ktoré dovtedy zazneli, vybrali Pavol Tomašovič a Štefan Kuzma, ktorý o niekoľkostranovej ukážke z knihy Talitha kum povedal, že je to výpoveď o Gabriele Spústovej Izakovičovej, o jej vnútornom svete a prežívaní. Potom vyzval spisovateľku, aby si vybrala ukážku z tejto svojej knihy a prečítala ju. Najprv však prišla reč na deti. Štefan Kuzma zacitoval Chálila Džibrána, ktorý o deťoch okrem iného napísal: „Môžete sa usilovať byť ako ony, ale nechcite ich urobiť podobnými sebe...“ Spisovateľke povedal, že ľudia ju budú vždy vnímať ako matku, ktorá toho mnoho porodila i vytvorila. Gabriela Spustová Izakovičová sa vrátila k myšlienke, že deti nám nepatria, máme ich len na chvíľu požičané, musíme ich vystreliť ako šíp do života. Okrem života nevlastníme nič, a vlastne ani svoj život nevlastníme. Musíme sa snažiť počas života zažiariť najlepšie ako vieme. Básnická zbierka Talitha kum je vlastne celá akoby jedinou básňou – pásmom voľných veršov. Vznikala päť mesiacov a je subjektívnou meditáciou na duchovné cvičenia. Spisovateľka z nej prečítala báseň Do mojich hlbín vstupuješ.

 Nasledovala skladba kapely Family friend: To Say Goodbye.

Ako pesnička naznačila, posunuli sme sa k záveru. Pavol Tomašovič sa obrátil na starostku obce Suchá nad Parnou Ing. Danielu Balážovú, PhD. s otázkou, či je obec hrdá na Gabrielu Spustovú Izakovičovú, tak ako je spisovateľka hrdá na svoju obec. Starostka odpovedala, že obec je samozrejme hrdá na svojich známych a tvorivých rodákov, ako sú napríklad redaktor, prekladateľ a spisovateľ Blahoslav Hečko, básnik, prekladateľ a literárny vedec Viliam Turčány a tiež Gabika Spustová Izakovičová, ktorá je obdivuhodná aj tým, že má šesť detí a vyštudovala tri vysoké školy. Ako povedala starostka Suchej nad Parnou, ona má len tri deti, ale tiež študovala na dvoch vysokých školách, a tak rozumie, že popri materských povinnostiach sa neštuduje ľahko. Dodala, že Viliam Turčány hovorí o Gabike ako o „našej mladej poetke“. Starostka sa teší, keď pribúdajú diela v ich obecnej knižnici a v pamätnej izbe. Zaujímavosťou je, že Gabriela Spustová Izakovičová sa narodila 28. októbra, tak isto ako ďalší známy rodák zo Suchej nad Parnou – akademický maliar Jozef Ilavský. Starostka zablahoželala spisovateľke k významnému životnému jubileu a darovala jej krásnu kyticu kvetov s prosbou, aby naďalej svojou tvorbou šírila pokoj, ktorý všetci tak veľmi potrebujeme. Pavol Tomašovič poďakoval všetkým organizátorom i účastníkom tohto literárno-hudobného podvečera. Tým sa skončila oficiálna časť podujatia a prítomní mali možnosť zablahoželať oslávenkyni, zakúpiť si jej knihy a ponúknuť sa chutným občerstvením.

Bolo to naozaj pekné podujatie naplnené myšlienkami dobra, harmónie a optimizmu. Som rada, že som naň napokon, aj keď s meškaním, prišla. Zdalo sa mi, akoby to už bola predzvesť blížiacich sa Vianoc s plnou náručou nádeje.