Duch pri cintoríne

Keď prišiel čas, a obyčajne to bolo v zime, začali gazdinky driapať husacie perie. Raz v jednom dome, raz v druhom. Obyčajne sedelo za veľkým stolom 8 – 12 žien. Len čo niekto kýchol, keďže ľahučké a jemné perie sa ľahko dostalo do nosa, zdvihla sa časť peria po celej izbe, až po povalu. Preto sme aj my, deti, nemohli po izbe behať, a museli sme byť ticho učupené v kúte.

            A počúvali sme hrôzostrašné veci. Keď ženy prekádrovali celú dedinu, začali rozprávať o duchoch. Takmer som od strachu nedýchal. V noci som sa bál ísť aj na záchod na dvore a stŕhal som sa zo sna. Veril som na duchov a čosi z toho zostalo, i keď som už v kostole mohol chodiť na chórus, lebo som skončil základnú školu, a viac som sa zhora pozeral na dievky, ako počúval pána farára.

            V tom období sa mi páčilo jedno dievča vo vedľajšej obci, v Zemianskych Sadoch. Bolo to len na skok, lebo obe obce boli takmer spojené. Krátko pred Vianocami som sa za ňou vybral na starom bicykli. Vonku bolo príjemne, a preto mi stačil len baloňák. Navoňavkovaný, v bielej košeli a kravate, uháňal som, po uši zaľúbený, za svojou prvou láskou. Musel som však prejsť po hradskej okolo neoploteného cintorína a kostola. Zdvihol som zadok zo sedadla a silno potlačil nohami na pedále, aby som sa dostal z tohto miesta čo najrýchlejšie preč. Všade vôkol bola totiž tma, veď na rande sa nechodí na obed, ale večer.

            A potom sa to stalo. Len čo som neprestával myslieť na duchov, počujem akýsi šuchot. Čím viac som ťahal bicykel, tým bol šuchot silnejší. Srdce mi búchalo ako zvon. Začal som prehĺtať kyslé sliny. Veľa nechýbalo a bol by som pustil do gatí... Pri prvom svetle v susednej dedine som zastal, lebo som nevládal dobre dýchať a žalúdok som cítil až kdesi na chrbte. Hlavne však, že šuchot prestal. Zrejme mal duch svoj rajón iba pri cintoríne... Z rande nebolo nič. Slečna odišla s rodičmi kamsi na návštevu.

            Moja cesta späť domov do Šalgočky bola plná strachu ako tá prvá. Aj šuchot pri cintoríne bol ten istý, ale trval až pred náš dom. Reku, však už nie som malý chlapec a musím túto záhadu odhaliť. Stalo sa. Zistil som, že kravata mi nevisí na hrudi ale na pleci. Šuchot nastal pri mojich ušiach, keď som zvýšil na bicykli rýchlosť. To preto, že mi vietor uvoľnil kravatu.  To ona na robila ten šuchot. Ešte s trasúcimi rukami som ju zúrivo rozstrihal na márne kúsky.

A dodnes mám s duchmi pokoj.