Druhá Trnavská poetika v roku 2017 (Záhradné poetické inšpirácie)

 V utorok 11. júla 2017 sa v záhrade Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave uskutočnilo podujatie Záhradné poetické inšpirácie. Zorganizovali ho Trnavský samosprávny kraj, Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave, Mesto Trnava, Slovenské centrum PEN, Klub priateľov Trnavy, Odbočka Spolku slovenských spisovateľov v Trnave a Klub nezávislých spisovateľov. Bolo to druhé tohtoročné stretnutie v rámci cyklu Trnavská poetika 2017. Moderovali ho spisovatelia Pavol Tomašovič a Štefan Kuzma a okrem iného bolo i spomienkou na známeho slovenského básnika, publicistu, prekladateľa a autora literatúry pre deti a mládež - Miroslava Válka. Narodil sa 17. júla 1927 v Trnave. O hudobnú časť podujatia sa postarali Pavel Opatovský a Jozef „Laci“ Pagáč, ktorí hrali na gitary a spievali.

Na Záhradné poetické inšpirácie som prišla spolu so svojou mamou, pretože sme chceli načerpať novú energiu a prísť na iné myšlienky. Keď sa vydarí počasie, záhrada Knižnice Juraja Fándlyho je skutočne veľmi príjemným a pohodovým miestom na oddych i na stretnutia s priateľmi a známymi. Tak to bolo i v ten deň a aj moje myšlienky boli plné slnka.

Podujatie sa začalo o 17:00 hod., keď všetkých prítomných privítal Štefan Kuzma. Zaspomínal si, že naposledy sa Trnavská poetika konala v knižničnej záhrade pred rokom. Vtedy sme si pripomenuli 25. výročie úmrtia Miroslava Válka a na dnešnej Trnavskej poetike si pripomíname 90. výročie jeho narodenia. Štefan Kuzma prečítal i jednu z básní Miroslava Válka – Slnko, ktorá sa končí veršami: „Ale ja stále chodím s nepokrytou hlavou / plnou trápenia.“ Aby sme si všetci vyhodili trápenia z nepokrytých hláv, hudobníci zahrali a zaspievali pesničku Stánky od kapely Brontosauři.

Pavol Tomašovič potom prešiel na novú tému: s letom sa nám podvedome spájajú napríklad oddych, cestovanie, diaľky, more, túžby... Tieto letné témy obsahuje aj najnovšia básnická zbierka Ľubomíry Mihálikovej Kvitnúca oskoruša, ktorá vyšla začiatkom tohto roka. Poetka Ľubomíra Miháliková prišla ako hostka na Záhradné poetické inšpirácie. Ako povedal Pavol Tomašovič, vedela, že v Trnave nájde dobré duše, veď Modra je spriaznená s Trnavou nielen hospodársky, ale aj umelecky. Ľubomíra Miháliková vo svojej najnovšej knižke básní opisuje  ďaleké kraje i svoj domov, svoju rodnú Modru. Preto sa jej moderátor opýtal, či je Modra pre ňu ostrov v mori života. Poetka odpovedala, že všetci bažíme po ostrove. Ju inšpirovala k zastaveniu a k zamysleniu sa oskoruša, ktorá rastie v Modre za hradbami. Je to ojedinelý strom v strednej Európe, môže sa dožiť až 500 rokov. Možno okolo nej kedysi prechádzal Ľudovít Štúr, keď sníval s rozmýšľal. Pre Ľubomíru Mihálikovú sú veľmi dôležité spomienky z detstva. Sú to hory, ktoré nikto neposunie. Modra bude pre ňu už naveky magickým miestom.

Pavla Tomašoviča zaujímalo, prečo poetka, ktorá začala prvé básne písať už pri svojich prvých láskach, debutovala až v roku 1999 básnickou zbierkou Erotikoník. Ľubomíra Miháliková vysvetlila, že spočiatku jej pripadala jej vlastná tvorba ako trúfalosť. Dlhú dobu sa len cvičila v básnení a snažila sa stále zlepšovať. Medzitým dospela a vzdelala sa, vyštudovala slovenský jazyk a literatúru. Až v zrelom veku si uvedomila, že je čas svoju tvorbu vydať. Podľa nej má dušu básnika vlastne veľa ľudí. A to je dobre, lebo veľmi potrebujeme cit v celom svete, vo vzťahoch k ľuďom. Ako hovorí, knižka Erotikoník je úžasná, lebo má rozmery 5 cm x 7 cm – je ideálna do vrecka pánskeho saka i do dámskej kabelky.

Štefana Kuzmu v knihe Kvitnúca oskoruša zaujali námorné mapy, využité ako ilustrácie. On sám má k mapám blízko, lebo kedysi pracoval ako zememerač. Od Ľubomíry Mihálikovej sme sa dozvedeli, že sú to originálne historické námorné mapy z archívu jej manžela – námorníka (námorníci si kreslia mapy pred každou cestou na more). Je šťastná, pretože ich vzťah nebol len romantický a plný príjemného napätia, ale aj dostatočne pevný a vydržal až podnes. S manželom sa dostala aj do cudziny, plavili sa na lodi od Sýrie cez Gibraltár až do Maroka. Pripomenula i žalm 107, v ktorom sa píše: „Tí, čo sa na lodiach na more vydali, / (...) a On ich priviedol / do vytúženého prístavu;“. Ľubomíra Miháliková poďakovala všetkým ľuďom, ktorí jej boli nápomocní pri vydaní knihy. Boli to predovšetkým Gabriela Spustová, Zlata Matláková, Pavol Tomašovič a Štefan Kuzma. Následne v podaní autorky zaznela báseň zo zbierky Kvitnúca oskoruša – Stromy z nedávnej minulosti. Štefan Kuzma sa vtipne vyjadril, že autorka má veľa spoločného s oskorušou – je to pútnička, rastie po celej Európe. Ľubomíra Miháliková pripomenula slová Pavla Tomašoviča o tom, že báseň sa nepíše len tak ľahko, treba mať niečo nažité. Pavol Tomašovič dodal, že život s námorníkom mal jednu veľkú výhodu – keď bol na mori, mala jeho manželka doma vytvorený dostatočný priestor na literárnu tvorbu. Nasledovala pesnička v podaní Pavla Opatovského a Jozefa „Laciho“ Pagáča – My Sweet Lord. Po nej ešte Ľubomíra Miháliková prečítala báseň o Modre zo svojej staršej básnickej zbierky Modranské prelúdiá. Zbierka vypovedá o vzťahu autorky k tomuto mestu, k ľuďom a k životu v ňom.

Pavol Tomašovič sa znova vrátil k tematike stromu: veď Štefan Kuzma tiež píše o oskoruši vo svojom románe Strom na konci ulice. Štefan Kuzma si zaspomínal, že prvýkrát videl oskorušu v Holíči. On niesol teodolit a oproti nemu stála dlhoveká oskoruša, čiže jarabina oskorušová. Po spomienke prečítal úryvok zo svojho románu, ktorý je okrem iného aj o zle v politike a v ekonomike. Pavol Tomašovič zažartoval, že možno sa aj politici polepšia, keď nasadíme oskoruše.

Ďalšou účinkujúcou bola poetka Zlata Matláková, ktorá hovorila o najnovšej knižke Ľubomíry Mihálikovej. Bola skutočne odborníčka naslovovzatá: Kvitnúcu oskorušu dostala do rúk ešte ako rukopis a zaslúžila sa o jeho vydanie. Podelila sa s nami o spomienku, že v detstve istý čas chodila do vtedajšej ľudovej školy umenia s Ľubomírou Mihálikovou, vynikajúcou huslistkou a speváčkou. Na hudobnej teórii im niekedy suploval spisovateľ Vincent Šikula – pedagóg s hudobným vzdelaním. Čo sa týka knižky Kvitnúca oskoruša, je v nej Modra i more. Autorka tu píše o naplnení svojej lásky. Zaujmú veľmi detailné popisy nočnej oblohy. Tiež píše o svojom návrate do Modry a o očakávaní dieťaťa. Objavujú sa tu Ananké – symbol nevyhnutnosti, grécka bohyňa osudu a Chronos – grécky boh, personifikácia času. Zlata Matláková ešte dodala o oskoruši, že okrem dlhovekosti je známa aj kvalitným drevom, z ktorého sa vyrábajú lisy na hrozno, hudobné nástroje či intarzie. Pavol Tomašovič zavtipkoval, že nevie, či má Pavel Opatovský gitaru z oskoruše, ale prosí ho, aby nám zahral. A tak sme si vypočuli v podaní hudobníkov pesničku Holubí dům.

Ako výstižne poznamenal Pavol Tomašovič, do záhrady patria aj kvety. Takto poeticky uviedol ďalšiu vzácnu hostku – poetku a recitátorku Margarétu Partelovú-Galgóciovú, ktorá sa nedávno dožila významného životného jubilea. Je okrem iného členkou Literárneho klubu Bernolák v Trnave a Spolku slovenských spisovateľov a autorkou viacerých básnických zbierok, napríklad Totus Tuus: v Kristovi a Márii – Celý Tvoj (2005), Perly v prsteni (2008), Srdce svieti v slnca sieti (2010), William Schiffer medailér z Trnavy (2013), Raj je jar (2014). Na otázku, kedy zistila, že je chytená v sieti poézie, Margaréta Partelová odpovedala, že už ako malé dieťa rada recitovala. Recitácii sa venovala skôr, ako začala chodiť do školy. Keď chodila na dvanásťročenku, už publikovala. Snažila sa, aby jej verše boli krátke a trefné. Tešila sa, pravdaže, aj z honorárov, hoci ani v tej dobe neboli vysoké. Rada si spomína, ako si raz za honorár kúpila básnickú zbierku od Pavla Koyša. V jej živote však nebolo vždy dobre a nechcelo sa jej stále smiať. Veľmi túžila študovať, ale namiesto toho ju dostihla próza života – musela ísť do práce. Na umenie však nezanevrela – s mladými ľuďmi nacvičovala humoristické scénky, ba celé predstavenia, čo ju veľmi bavilo. Štefan Kuzma na to zareagoval, že keby človek nemal mladosť a zostarol by, to by bola katastrofa. No a poézia je vyjadrením života. Zaujímalo ho, kedy sa k nej uchyľuje Margaréta Partelová. Odpoveď znela, že veľmi často, hlavne, keď ju niečo bolí. Rada si recituje sama pre seba pri sviečke. Prináša jej to pokoj, pohladenie duše. Čo sa týka básnickej tvorby, rada píše veselé príležitostné básne (napríklad o podujatí Gulášová pohoda 2017), ale i vážne, dôstojné (napríklad o histórii Trnavy, jej osobnostiach). Náročné je podľa nej písať rozsiahlejšie básnické dielo o jednej osobnosti, napríklad o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Pavol Tomašovič bol zvedavý, čo dáva Margaréta Partelová do poetického guláša, niekedy si chcel vypýtať recept. Keďže tento rok bol suchý a bude málo plodov, poprosil ju o nejaké plody z básnickej záhrady. Prečítala teda ukážku zo svojej básnickej zbierky Perly v prsteni, ktorá je ako malá biblia Trnavčana. Štefan Kuzma potom prečítal báseň pre jubilantku – Margarétu Partelovú. Od Pavla Tomašoviča a od Lívie Kolekovej, riaditeľky Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave, dostala krásne kytice kvetov. Margaréte Partelovej, ktorá je prítomná takmer na každom podujatí v knižnici, srdečne zablahoželali a poďakovali. Zaželali jej mnoho síl od Pána Boha, aby sa mohla venovať tomu, čo má rada. Hudobní hostia zahrali a zaspievali pesničku Beautiful Sunday, ktorú preslávil Daniel Boone.

Štefan Kuzma potom prečítal svoju báseň Postupnosť a vyzval ďalších kolegov, aby prispeli svojou poetikou pre Miroslava Válka. Na rade bol prof. Miroslav Danaj. Na úvod poznamenal, že jedna postava z jednej jeho knihy má priezvisko Oskoruša. Blízka je mu Modra i Trnava a má pekné spomienky na trnavskú kaviareň Thalmeiner, s ktorou sa neodmysliteľne spájajú zlomky slávnej histórie tohto mesta. Ako povedal, väčšina prítomných na Záhradných poetických inšpiráciách mala šťastie pocítiť atmosféru Trnavy. Na jeseň vyjde nová kniha prof. Miroslava Danaja. Bude obsahovať aforizmy a sentencie a jej názov bude Muž z mora. Na Záhradných poetických inšpiráciách prečítal pár slov z epilógu Zabudnuté stromy. Zapamätala som si z neho peknú myšlienku, že stromy poprepletané koreňmi zomierajú tam, kde sa narodili.

Beata Vargová Kuracinová dokázala, že vie písať nielen drobnôstky, miniatúrky a vážne básničky, ale aj básničky odľahčené, vtipné, satirické. Nasledovala však vážna pieseň Slzy tvý mámy v podaní  Pavla Opatovského a Jozefa „Laciho“ Pagáča.

Potom Pavol Tomašovič znova oslovil Zlatu Matlákovú. Tá prečítala na rozlúčku svoju báseň Záhrada zmyslov.  Pri jej písaní sa inšpirovala Botanickou záhradou a arborétom Mendlovej univerzity v Brne, kde sa nachádza i špeciálna hmatová záhrada (záhrada zmyslov) určená predovšetkým pre nevidiacich. Zlata Matláková pripravuje album súčasníkov Trnavy, ktorí majú spoločné to, že vedia prežiť v ťažkom živote a majú veľa životnej energie. Jednou z nich je aj nevidiaca Sulamit Tóthová, o ktorej Zlata Matláková píše v básni Záhrada zmyslov.  Pavol Tomašovič k básni dodal, ako dúfa, že budeme v sebe neustále pestovať cit, poetickú záhradu. Hudobní hostia zahrali a zaspievali pesničku Hello od Lionela Richieho. Spomenula som si, že vo videoklipe k tejto pesničke išlo o lásku k nevidiacej mladej žene.

Na záver Záhradných poetických inšpirácií Štefan Kuzma povedal, ako je rád, že sa Trnavská poetika doteraz udržala a že prináša ľuďom radosť. Ľubomíra Miháliková organizátorom srdečne poďakovala, že ju pozvali. Margaréta Partelová vyslovila želanie, aby poézia a Trnavská poetika i naďalej prekvitali. Ako posledná zaznela temperamentná pesnička od Chucka Berryho Johnny B. Goode.

Čakalo nás ešte chutné občerstvenie a príjemné rozhovory. V náručí záhrady Knižnice Juraja Fándlyho sme strávili naozaj milý a inšpiratívny večer. Zhlboka sme sa napili zo studne poézie a nezabudli sme pri tom na chuť všedných dní.