Druhá šanca(poviedka)
Skúšali ste sa niekedy zamyslieť nad tým, prečo máme občas deja vu? Úkaz, ktorý je tak reálny, no tak krátky na to, aby sme dokázali čokoľvek zistiť? Čo ak sa každý deň opakuje ešte raz, a my bez toho aby sme si to pamätali, dostaneme druhú šancu na to, aby sme svoje chyby z predchádzajúceho dňa napravili? Osem hodín ráno. Prvý deň začal. Izabela sa zobudila na otravný zvuk budíka. Zase ráno...to otravné ráno, keď sa musí človek vyteperiť z teplej postele, nahádzať do seba na rýchlo nejakú potravu a ponáhľať sa do práce. Ach tá práca...keby bola aspoň dobre platená, no pri takej mizernej výplate omrzí človeka i to čo ho baví. Pomaly sa začala obliekať. Prečo sa jej tak strašne nechce? Keby si aspoň raz skôr privstala, nemusela by mať stresy, či to stihne alebo jej šéf vynadá ako vždy. Ľahko sa o tom však premýšľa, ťažšie sa to však uskutočňuje... Navliekla teda na seba, prvé čo našla, dvakrát si odkusla z koláča z predchádzajúceho dňa a už sa hnala po schodoch dole, von z bytovky. Dobehla na zastávku, avšak autobus jej pred chvíľou odišiel. Ach nie! Ďalšie drahocenné minúty sa stratia v hluku rannej premávky.. už nedôjde určite do práce načas....keby mala auto...ale ako si pri tak nízkom plate môže dovoliť auto?! Horko-ťažko zaplatí nájomné a pri každodennom meškaní, nemá pravdepodobne moc vysokú šancu na zvýšenie platu. A tak si auto nekúpi a naďalej bude meškať... Ó bože, to je začarovaný kruh...povzdychla si. Izabela pracovala na ekonomickom oddelení istej firmy, kde mala práce vyše hlavy a hrby papierov sa jej už sypali zo stola. No a okrem toho sa neustále všade ponáhľala. Inak to bola milá a sympatická dvadsaťpäťročná žena z veľkými zelenými očami a gaštanovými vlasmi, ktorým krásu dodávali bohaté kučery. Prišiel autobus. No konečne. Už si nervózne podupkávala nohou. Nastúpila do tejto veľkej chodiacej škatule, preplnenej ľuďmi, a pozerajúc na hodinky odpočítavala čas. Naozaj neznášala cestovanie v mestskej hromadnej doprave(veď už len ten názov HROMADNA hovoril za všetko)či už do práce alebo domov. Vtedy bývali ľudia najviac agresívni, figurovali tu často vreckoví zlodeji, alebo sa týmto spôsobom dala chytiť akási choroba. Keď autobus zastavil na jej zastávke, Izabela sa predrala sa pomedzi ľudí von z tejto sardinkovej konzervy a zamierila smerom na druhú stranu. Na kraji cesty sa zrazila s akýmsi mladým mužom, ktorý sa však len pekne usmial. Preboha! Už mešká dvadsaťpäť minút, o zase povie šéfovi? Už jej to určite nebude tolerovať, a čo ak ju vyhodí z práce? To si nemôže dovoliť. V návale myšlienok vstúpila na vozovku...Možno sa jej podarí obmäkčiť ho, keď mu v bufete kúpi nejakú fľašu...má predsa rád dobré vínko. Až príliš sa však zahĺbila do svojich myšlienok, pretože si nevšimla červené svetlo na semafore. Zo zákruty sa vyrútil čierny ford, sprevádzaný hlasnou hudbu , ktorá vychádzala z reproduktorov, čo boli umiestnené za zadným sedadlom. Basy boli tak silné až sa všetko otriasalo. Zaškrípali pneumatiky a následné sa ozval prudký náraz. Hudba stíchla. Ľudia sa začali zbiehať okolo. Niektorí krútili hlavami nad nepozornosťou ženy, iní vyplašene utekali preč alebo sa len tak z diaľky prizerali. Mladí vodič vystúpil z čierneho auta s potôčikom krvi, stekajúcej po čele. Ktosi zavolal sanitku a v pozadí už bolo počuť jej sirénu, ktorú máme možnosť počuť takmer každý deň, avšak nikdy si neuvedomíme tú bolesť, v ktorej duchu sa nesie, až pokiaľ sami neuvidíme následky nepozornosti, alebo rýchleho zvratu života. Teraz bolo už neskoro. Izabela bola mŕtva. A to bol pre ňu koniec prvého dňa. Budík zazvonil ráno, presne o ôsmej. Mladá hnedovlasá žena sa horko-ťažko prevalila na posteli. Ach! Ten každodenný stereotyp, opäť musí vstať a ísť do práce, ako sa jej len nechce...Izabela bola kedysi veľmi pracovitá, ale za tie roky čo v práci neustále len počítala a mala plno roboty, ju trpezlivosť prešla. Na živobytie si však zarobiť musí...Pomyslela si a vstala z postele. Keď vyšla na ulicu, autobus ktorým mala cestovať práve odchádzal. Rozbehla sa teda na zastávku, a aj by to možno ešte stihla, ale bezohľadný šofér ju nepočkal. Nie! Zahromžila. Opäť bude meškať do práce. A ktovie či sa jej to tento krát prepečie...Nič počká teda na ďalší spoj. Došiel približne o osme minút. Izabela sa to však zdalo ako polhodina, pretože sa v mysli zožierala predstavou na rozzúreného šéfa. Nastúpila. O pätnásť minút bola na mieste. Srdce jej bilo ako divé, také meškanie... Dvere sa otvorili a ona vybehla von, smerom k bielej zebre nafarbenej na vozovke.. Nechtiac pritom vrazila do istého mladíka. Usmial sa. A vtedy Izabela zazdalo akoby sa táto situácia už niekedy zopakovala. Pocítila silné deja vu. Všetky bunky v tele akoby spozorneli a v žalúdku pocítila určité chvenie. Na okamih ostala veľmi zarazená a akoby rozmýšľala kedy sa jej niečo podobné stalo. Mozog akoby vynechal jednu z hemisfér a nedovolil jej myslieť na nič iné. Čiže to vyzeralo akoby na meškanie úplne zabudla. Celé to trvalo pár sekúnd, potom precitla a usmiala sa. Vtedy sa niekde blízko ozvala hlasná hudba, ktorá jej bola akási známa, no i napriek tomu že už mohla myslieť nedokázala ju zaradiť. Nedokázala sa ani hýbať. A hudba sa stále približovala. Izabela však prežívala čosi ako delírium, bola síce pri zmysloch, no nemohla ich ovládať. Prebralo ju až silné zatrúbenie čierneho auta, ktoré prefrčalo tesne okolo nej a bolo zároveň aj zdrojom hudby, nad ktorou premýšľala. V miernom šoku padla na chodník a udrela si koleno. Vtedy však už naplno vnímala všetko okolo, teda aj to, že mešká do práce. Postavila sa teda, pokrútila hlavou nad divnou udalosťou ktorú práve prežila, a s krívajúcom nohou(tento krát už na zelenú)sa pobrala do práce, nahnevaná na samú seba, že pri takomto strese raz skonči najskôr pod kolesami nejakého auta.
Komentáre k článku:
Pre pridávanie komentárov k článkom sa prihláste. Ak nemáte prihlasovacie meno a heslo, zaregistrujte sa tu.