Dokumenty z ciest Bianchijana - 3. pokrač.

IRÁN - 3. časť

Satani a Osa zla

Keď sa v roku 1979 vrátil Ayatollah Khomejní z exilu, utiekol pred vypuknutou islamskou revolúciou proamerický následník trónu Rezá Šáh Pahlaví z Iránu do Egypta. Tu mu ale lekári v jemu zhoršujúcej  sa rakovine nedokázali pomôcť a Šáh požiadal USA o prijatie a ošetrovanie v amerických nemocniciach. Napriek varovaniam amerického veľvyslanectva v Teheráne prezident J.Carter žiadosti R. Š. Pahlavího vyhovel. To bol začiatok zhoršujúceho sa vzťahu medzi obidvoma štátmi. Pre Irán boli USA vyhlásené za satanský štát, neskorší prezident G.W. Bush vyhlásil v r. 2002 Irán za súčasť teroristických krajín “Osi zla”. Táto nevraživosť v radoch iránskych revolučných gárd sa odzrkadľuje v propagačných plagátoch dodnes.

Metro v Teheráne

Miesto, kde sa hýbali dejiny chcem navštíviť. Pridá sa aj Mirka. Chcem si ešte raz pozrieť obrovský areál amerického veľvyslanectva, ktoré je od r. 1980 opustené a uzavreté. Tu bol začiatok rozkolu Iránu s USA, ktorý sa dohodami vo Viedni ohľadom atómového program Iránu až v dnešných dňoch darí  pozvoľna uvoľňovať. K veľvyslanectvu USA ideme metrom zo stanice významného perzského básnika desiateho storočia píšuceho jazykom Fársí (Firdousí). 

Women only

Tento východ je asi v druhej tretine nástupišťa v metre. Posledné štyri vozne metra zastavia odtiaľto na nástupišti ešte ďalej smerom dozadu. A pozor! Toto je potom ďalej vyhradené len pre ženy !  Tam muži nemajú prístup. Je vhodné vedieť, aby nenastali konflikty. Ja som to tiež nevedel a nápis na stene som si nevšimol. Priateľsky som bol spolucestujúcimi požiadaný, aby som nastúpil do niektorého z predných vagónov. Darmo, človek sa stále učí. Nenapadlo by ma to. Pripadá mi to niečo ako kedysi lavičky v americkom parku s nápisom “for white only ”! (prekl. z ang. "Iba pre bielych" !).  

Bočný vchod

Na rohu Talequani a S.Moffateh ulice je východ z metra. A síce priamo pri bočnom vchode na opustené US veľvyslanectvo. Je to obrovský areál 400 x 300 metrov v tvare písmena L. 4. Novembra 1979 prepadlo 400 radikálnych študentov nazvaných “následovníci Imáma” veľvyslanectvo a zajali všetkých amerických diplomatov a ich rodinných príslušníkov s požiadavkou vrátenia R. Š. Pahlavího späť do Iránu pred revolučný súd. Celý areál bol obklopený tisíckami demonštrujúcich radikálov. Vzťahy medzi obidvoma  krajinami sa vyhrotili. Na Irán boli uvalené hospodárske a diplomatické sankcie, ktoré platia do dnešných dní (vývoz ropy, zmrazenie finančných transakcií, monetárneho majetku Iránu, vývoz a dovoz tovaru, náhradných dielov, vyhostenie ilegálne žijúcich Iráncov z USA atď.).  Z týchto čias pochádzajú aj všetky nápisy a protiamerické nákresy, ktoré študenti na múry veľvyslanectva napísali a nakreslili. Veľvyslanectvo je dodnes neprístupné, len jedno malé krídlo vedľajšej budovy slúži nejakým študentom ako čitáreň, či študovňa. 

Vonkajší múr veľvyslaneckého komplexu

K sankciám sa pridala aj Európska únia. USA začali okamžite zvažovať násilnú vojenskú akciu na oslobodenie 66 – tich rukojemníkov. Nemali však žiadne informácie, v ktorej časti obrovského komplexu sa zajatci nachádzajú a ako sú strážení. Pri vojenskej porade prezident Carter od tejto akcie nakoniec ustúpil, pretože by s veľkou pravdepodobnosťou prišli zajatí diplomati o život. A to si pripadnú ohraničenú vojenskú intervenciu prezident Carter cez červený telefón nechal schváliť aj Sovietskym Zväzom. Namiesto vojenskej intervencie bolo rozhodnuté vypracovať samostatnú oslobodzovaciu misiu. Pripomeňme si dobu, v ktorej sa diali tieto udalosti. V decembri 1979 začala sovietska invázia v Afganistane. Niekoľko mesiacov neskôr napadol Irak Irán a začala 8 ročná Iránsko - Irácka vojna. Pokiaľ bola vypracovaná oslobodzovacia misia, Arafat ako vyjednávač dojednal prepustenie 14-tich zajatcov. Boli to černošskí zamestnanci diplomatických služieb USA a ženský personál ambasády. Na snímke najznámejšia maľba na múre veľvyslanectva.

Hlavný vchod do amerického veľvyslanectva

Tí prepustení zajatci dodali dôležité informácie potrebné pre prípravu posledných 55 tich zajatých diplomatov. V noci z 24. na 25. apríla 1980 začala operácia „Eagle Claw“. Oslobodenie mali vykonať špeciálne posádky šiestich vrtuľníkov Sikorski SH53, umiestnených na lietadlovej lodi USN Nimitz plávajúcej v neutrálnych vodách indického oceánu pri hraniciach medzi Pakistanom a Iránom. Aj s prídavnými nádržami však nemali dostatočný dolet, však Teherán leží na severe krajiny a od lodi je vzdialený 1600 kilometrov. Preto bola v nekonečne prázdnej soľnej púšti Marandzáb cca 500 km juhovýchodne od Teheránu zriadená vojenská základňa, na ktorú prileteli 3 transportné lietadlá Lockheed Herkules so 132 mužmi vrátane špeciálneho komanda a veľkých gumených nádrží na letecké palivo. Sem mali priletieť aj prázdne vrtuľníky, mali byť dotankované a vrátane komanda vykonať oslobodzovaciu misiu. Vrtuľníky cestou ale vleteli do púštnej búrky, piesok zaniesol motory a dva vrtuľníky sa museli vrátiť. Ostatné prileteli s viac než hodinovým meškaním. Po dotankovaní a pri štarte jedna z helikoptér narazila do Herkulesu, obidve lietadlá vybuchli, pričom bolo 8 mŕtvych. Akcia bola odvolaná, zbytok komanda sa vrátilo na svoje základne. V zábere hlavný vchod do veľvyslanectva. Za múrom trčí trofej tej akcie - rotor zničenej helikoptéry je obrátený dole hlavou, takže je viditeľný aj axiálny kompresor prúdového motora.

Tak už dosť o politike

Napísal som to tu len preto, lebo ma tieto dejinné udalosti veľmi zaujímali. Bol som tu aj pred siedmimi rokmi. To bolo ešte zakázané tieto nákresy a nápisy fotiť. Dnes už je to turistická atrakcia. A ešte k tým zajatcom: Iránski radikáli nechceli, aby si prezident Carter pripísal úspech pri prepustení rukojemníkov. Títo boli prepustení na slobodu po 444-tich dňoch v deň, keď novozvolený prezident Reagan zložil inauguračný sľub.

V budúcom pokračovaní to už bude o inom.

Zdroj: Rukopis Bianchijana a fotoalbumy, z ktorých fotky sú uverejňované so súhlasom autora, na ktoré sa vzťahujú autorské práva.