Dokumenty z ciest Bianchijana - 2. pokrač.

IRÁN - 2. časť

Smer pohorie Alborz

Teherán je nové, moderné mesto. Veľa kultúrnych pamiatok tu nie je. Palác Golestán, Rezidencia bývalého Sháha Reza Pahlavího, Brána slobody – Azadi - sme navštívili pred siedmymi rokmi. Z pozoruhodností mesta som už minule chcel navštíviť Tochal - najvyšší kopec Pohoria Alborz, ktoré začína na severnej strane Teheránu. Tochal je bezmála 4000 m vysoký vrch a z Teheránu tam vedie lanovka.   Všade hic, a sotva znesiteľné vysoké teploty ostro kontrastovali s miestnymi návštevníkmi, ktorí tu ešte aj začiatkom mája nastupovali do kabiniek v zimnom oblečení. Ja som mal len tenisky a ľahkú mikinu. Aj v nej mi bolo horúco. 

Lanovka na Tochal

Je to údajne najdlhšia lanovka na svete. Po svojej dĺžke prechádza siedmymi stanicami. Začína na úpätí kopca na severnom okraji Teheránu a šplhá sa 7,5 km dlhou trasou na vrch Tochal.

Druhá stanica v dohľade

Nebo je šedé. Nad Teheránom sa vznáša opar a smog. Ak sa ale chceme vyviesť sem na vrch Tochal musíme to urobiť teraz. Tu lanovka totiž premáva veľmi nepravidelne aj to len dva krát v týždni. Okrem toho zimná sezóna už skončila a letné prázdniny sú ešte ďaleko. Takže teraz, alebo nikdy. Je pol ôsmej ráno. Vzduch sa ešte nerozpálil na neznesiteľnú teplotu. Je príjemných 25°C. Takže nastupujem s Mirkou do kabínky a necháme sa unášať dohora. Zanedlho sa ukáže druhá medzistanica. Takýchto za horizontom ešte bude niekoľko.

Nájsť vhodnú polohu pri fotení nie je vždy jednoduché. Mirka sa ale snaží.   

Siedma stanica - konečná

Sme vo výške 3970 m n. m. Je tu zima a fúka silný vietor. Moje tenisky  a mikina sú mi na kočku. Obloha je šedá. Zo stanice vychádzame do mrazivého oparu. Na vrchol Tochal je to ešte polhodinka dohora cez snehové pláne. Tak tento výlet si asi odpustím.

Nie som sám komu je tu zima

Lyžiarsky areál je ešte otvorený, ale je máj, sezóna už skoncčla. Vleky sú prázdne, niekoľko nadšencov ale ešte stále lyžuje. Očividne ale nebudem sám, čo sa odtiaľto na otočku vráti späť do horúcej vyhne veľkomesta.  Hlavne keď už mám tenisky premočené.

Teherán z kopca

Ešte pohľad na obrovské veľkomesto. Počet obyvateľov sa v mestskom regióne odhaduje na 14 miliónov. Celkove má Irán cca 80 miliónov obyvateľov, takže zhruba 15% Iráncov býva v hlavnom meste. Pretože je opar pod mrakmi, je odtiaľto vidieť len severnú bohatú časť mesta plnú zelene, parkov a honosných rezidencií. Táto časť má príjemnejšiu klímu, pretože leží vo výške 1900 m n. m. Ďalej, južným smerom sa mesto zvažuje na úroveň cca 1100 m n. m. Tam je už horúco, aj zelene je menej a býva tam stredná alebo chudobnejšia vrstva obyvateľov. Odtiaľto z kopca Tochal sa tam cez opar ale nedá dovidieť.

Čo sme jedli

Medzičasom som si zvykol, že keď sa vrátim z akejkoľvek cesty domov, ľudí zaujíma hlavne jedna otázka:  „Čo ste jedli ?“ A ja im to nedokážem povedať, pretože po ceste zjem to, čo aj všetci ostatní domáci ľudia. Určite si so sebou nenosím konzervy s paštetou. Nie, že by som nebol šetrný, ale nemám na to ani miesto v batožine, ani chuť.  S Mirkou sme sa teda vrátili lanovkou späť dole do mesta, aby sme zbytok skupinky počkali na námestíčku v nejakej reštike. A tu sa grilovali ryby, kuracie stehná, podávali sa nejaké mdlé polievky, tak sme si niečo z ponuky vybrali a relaxovali na diváne, kým sa zbytok skupiny predieral snehovou pláňou na vrchol kopca Tochal. 

Účet

Pivo som si nedal. Ako je všeobecne známe, alkoholové nápoje sa v Iráne nepodávajú. A dodržuje sa to striktne. Určite ešte prísnejšie než napríklad v Jemene, ktorý ako tiež nepatrí práve k najliberálnejším krajinám, čo sa alkoholu týka. Do Jemenu je povolené vziať si so sebou takú nejakú malú placačku, alebo plechovku piva, pokiaľ je to pre vlastnú potrebu. Tu v Iráne, ak by vám to našli pri príchode v batožine, tak je to dôvod na okamžité vrátenie tým istým lietadlom späť. Popili sme trochu čaju a nechali sme si vystaviť účet. A tak sme ho dostali. Už len zaplatiť….  (pozor !  Mirka drží účet dole hlavou ! J) 

Iránci a ich známa pohostinnosť

Ako príjemní Iránci môžu byť, sme už možno niekde počuli. Prešiel som už niekoľko krajín sveta a všade stretávam pohostinných, zaujímavých ľudí. Ale ako pohostinní, milí, ochotných vám pomôcť a príjemní ľudia dokážu byť Peržania sa snáď nikde inde než v Iráne nevidí. Je to o nich všeobecne známe a ja som sa o tom presviedčal na každom kroku. Po obede čakáme s Mirkou na zbytok skupiny na lavičke v parku pred lanovkou. Neďaleko od nás má piknik iránska rodinka. Naše pohľady sa letmo stretnú a usmejeme sa na seba. Rukou zamávame na pozdrav a behom chvíľky príde k nám z piknikujúcej skupinky táto slečna a prináša nám kelímky s čajom. K tomu z dózičky niekoľko zákuskov. Je to milé, prehodíme pár slov vďaky v angličtine, slečna sa s Mirkou ochotne nechá odfotiť. Ešte pár privítacích fráz : “Welcome to Iran, how long you remain in our country? Can I any help you? What do you want to visit in Iran? Are you here for the first time? …..“ malý smalltalk a máme tu novú známosť.  Nič neobvyklého. Toto sú skúsenosti všetkých turistov po celom Iráne. 

Pokračovanie nabudúce !

Zdroj: Rukopis Bianchijana a fotoalbumy, z ktorých fotky sú uverejňované s jeho súhlasom. Na fotografie sa vzťahujú autorské práva.

Predošlá úvodná časť www.seredonline.sk/clanky/dokumenty-z-ciest-bianchijana/