Dobré činy zachraňujú svet (Odkaz Bjørnstjerneho Bjørnsona v Trnave)

V chladných februárových dňoch sa celkom dobre sedí pri počítači a píše, ale čo je veľa, to je veľa. Po pár hodinách sa mi už ťukať do klávesnice nechce a ťahá ma to zase medzi ľudí za ďalšími zážitkami. Za oknami sa ešte stále príliš skoro zlovestne stmieva, a ja si hovorím, že mám šťastnú hviezdu, ktorá mi svieti na cestu.

Na stredu 6. februára 2019 som bola pozvaná do trnavského kultúrneho centra Malý Berlín na večer venovaný literárnej spomienke na nórskeho prozaika, dramatika, básnika a publicistu Bjørnstjerneho Bjørnsona (1832-1910), ktorý získal v roku 1903 ako prvý Nór Nobelovu cenu za literatúru. Bojoval za národnú nezávislosť Nórska, za jeho oslobodenie spod švédskej nadvlády. Aktívne a verejne sa zastával utláčaných európskych národov, predovšetkým slovenského.

Priznám sa, že o Bjørnstjernem Bjørnsonovi som toho veľa nevedela, ale povedala som si, že práve to je, spolu s príležitosťou stretnúť sa s priateľmi a so známymi, dobrý dôvod, prečo toto podujatie navštíviť. Pozvanie som teda rada prijala.

A tak som opäť, ako už veľakrát, „zakotvila“ vo veľkej sále malého Berlína, ktorá sa pekne zaplnila obecenstvom. O podujatie v rámci cyklu Trnavská poetika, ktoré zorganizovali Slovenské centrum PEN a Spolok slovenských spisovateľov, bol značný záujem.

O 17.00 hod. nás všetkých srdečne privítal hovorca mesta Trnavy a spisovateľ Pavol Tomašovič a poďakoval Malému Berlínu za poskytnutie priestorov na podujatie. Ako povedal, deň predtým bola vo V-klube v Bratislave uvedená divadelná hra Milana Richtera Bjørnstjerne Bjørnson – obhajca Slovákov (Dobré činy zachránia svet).

A aby sme svet zlepšili aj v Trnave, vypočuli sme si čítanie ukážok z tejto divadelnej hry v podaní herečky Andrey Blesákovej (Študentka), herečky Petry Blesákovej (Marit), básnika Štefana Kuzmu (Bjørnstjerne Bjørnson) a poetky Zlaty Matlákovej (Karoline). Počúvali sme príbeh študentky, ktorá si ako tému bakalárskej práce vybrala osobnosť - Bjørnstjerneho Bjørnsona. Mala to šťastie, že sa stretla s Marit, s jeho pravnučkou. Okrem iného sa rozprávali aj o jeho manželstve s Karoline, v ktorom, ako v každom vzťahu, boli aj konflikty a problémy. Bjørnstjerne Bjørnson a Karoline, ako „hlasy zo záhrobia“, potvrdili, že Bjørnstjerne Bjørnson bol veľmi náruživý, vášnivý a prudký a že manželská vernosť nebola jeho silná stránka. Prvý nórsky laureát Nobelovej ceny za literatúru bol v tejto divadelnej hre zobrazený nielen ako veľký človek, ale aj ako človek so svojimi ľudskými chybami. Našťastie, Karoline vedela, ako uchovať rodinu pohromade.

Nasledoval hudobný predel v podaní Majky Valentovej (žiačky hudobníčky, speváčky a autorky piesní Jany Andevskej). Zaspievala pieseň z vlastnej tvorby s názvom Pod maskou, pričom sa aj sama sprevádzala na akustickej gitare. Majku Valentovú, rovnako ako predtým umelcov, čítajúcich ukážky z divadelnej hry Dobré činy zachránia svet, odmenilo obecenstvo zaslúženým veľkým potleskom.

Počas celého podujatia boli na veľké plátno za pódiom premietané rodinné fotografie Bjørnstjerneho Bjørnsona, fotografie jeho domu v Aulestade a jeho pracovne a tiež fotografie z návštevy Marit Bjørnson Barkbu v Bratislave.

Moderátori Pavol Tomašovič a Štefan Kuzma pozvali ku stolu na pódium básnika, dramatika, prekladateľa, publicistu a vydavateľa Milana Richtera. Štefan Kuzma vzácneho hosťa predstavil. Milan Richter sa narodil v roku 1948 v Bratislave rodičom, ktorí prežili holokaust. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vyštudoval nemčinu a angličtinu. Pracoval napríklad v Literárnom informačnom centre v Bratislave a v diplomatických službách. Pôsobil ako chargé d´affaires Slovenska v Nórsku a na Islande. Venuje sa literárnej tvorbe, umeleckému prekladu, a tiež vydávaniu literárnych diel vo svojom vlastnom vydavateľstve MilaniuM. Diela Milana Richtera boli preložené do mnohých cudzích jazykov. Je prezidentom Slovenského centra PEN, ktoré patrí do najväčšej spisovateľskej organizácie na svete, ktorá má hlavné sídlo v Londýne.

Štefan Kuzma sa Milana Richtera, svojho dobrého priateľa, opýtal, či bola pre neho príprava na písanie divadelnej hry Dobré činy zachránia svet náročná aj pri jeho znalosti severského literárneho prostredia. Tiež ho zaujímalo, ako na Milana Richtera pôsobilo stvárnenie tejto jeho najnovšej divadelnej hry. Milan Richter k svojim životopisným údajom ešte doplnil, že je aj členom Akadémie Bjørnstjerneho Bjørnsona v Nórsku a nositeľom Bjørnsonovej ceny. Podľa jeho vlastných slov mu príprava na písanie divadelnej hry trvala približne tri mesiace a jej samotné písanie asi mesiac. Celé predstavenie hry Dobré činy zachránia svet trvá asi hodinku. Trnavské stvárnenie ukážok z nej sa mu páčilo, upozornil len na správnu výslovnosť mena Bjørnstjerneho Bjørnsona. Milan Richter tiež prezradil, že meno „Bjørnstjerne“ znamená „Medvedia hviezda“ a priezvisko „Bjørnson“ je zase „Medvedí syn“. Bolo by to pekné meno aj pre Indiána. Zámerom Milana Richtera bolo vo svojej divadelnej hre zniesť Bjørnstjerneho Bjørnsona do života. Prípravu na písanie hry mu trochu sťažilo to, že Nóri majú dva spisovné jazyky. Jeden je založený na dánčine a druhý bol vytvorený v druhej polovici 19. storočia na základe západonórskych dialektov. V rámci prípravy Milan Richter musel čítať obsiahlu monografiu o Bjørnstjernem Bjørnsonovi od Edvarda Hoema, bolo to okolo 2400 strán. Naštudoval si predovšetkým fakty o reálnom osobnom živote Bjørnstjerneho Bjørnsona. Boli v ňom viaceré zaujímavosti, napríklad Bjørnsonovým svatom bol nórsky dramatik, riaditeľ divadla a básnik Henrik Ibsen. Divadelná hra Dobré činy zachránia svet je o tom, čo Bjørnstjerne Bjørnson robil pre malé národy, ale aj o statočnosti jeho ženy Karoline.

Pavol Tomašovič poukázal na to, že Slováci sú väčšinou príliš upätí k ideálom. Milan Richter však poňal Bjørnstjerneho Bjørnsona ako človeka, ktorý dokáže osloviť dobrom, hoci má aj negatíva. Svojou divadelnou hrou Bjørnstjernemu Bjørnsonovi do určitej miery vrátil to, čo kedysi on urobil pre nás. Milan Richter upresnil, že napríklad aj Milan Rúfus napísal ďakovnú báseň Pán Bjørnson a že mnohí Slováci poslali Bjørnstjernemu Bjørnsonovi ešte za jeho života ďakovné listy. Milan Richter zdôraznil, že pre neho bolo cťou, aby vrátili Nórom Bjørnstjerneho Bjørnsona „živého“.

Pavol Tomašovič s ľútosťou skonštatoval, že nám chýba kompletné vydanie diela Bjørnstjerneho Bjørnsona v slovenčine, hoci na Slovensku nejaké preklady jeho diel vyšli. Je to napríklad kniha Arne, básne a polemiky (preložili Katarína Motyková a Milan Richter), ktorá vyšla v roku 2007 vo vydavateľstve MilaniuM.

Štefan Kuzma vyzdvihol, že dôležité je, že dobré činy zachraňujú svet. Bjørnstjerne Bjørnson vedel naplniť svoj život, oduševniť sa za iných. Štefan Kuzma sa obrátil na Milana Richtera s otázkou, čo pokladá za naj vo svojom profesijnom živote. Milan Richter odpovedal, že dúfa, že to naj ešte len príde. Najviac však túži po tom, aby sa mu podarilo doprekladať drámu Faust od Johanna Wolfganga von Goethe do slovenčiny. Zatiaľ má vraj hotovú asi polovicu a robí to tak, aby sa tento jeho preklad dal aj hrať v divadle.

Potom Pavol Tomašovič privítal vzácnu hostku – pravnučku Bjørnstjerneho Bjørnsona Marit Bjørnson Barkbu. Pri vystupovaní na pódium mierne zakopla a Milan Richter to okomentoval, že dúfa, že to znamená dobrý štart. Marit sa ospravedlnila, že, žiaľ, nerozumie po slovensky. Preto čaká aj na preklad divadelnej hry Dobré činy zachránia svet do nórčiny. Marit v Trnave rozprávala plynulou angličtinou. Tešila sa, že čoskoro bude čítať hru a že sa možno dozvie nové veci. Milan Richter ju však uistil, že v hre nie je nič, čo by nevedela. Najprv sa jej opýtal, ako si spomína na atmosféru vo svojom detstve na farme Aulestad (kde žili od roku 1875 Bjørnstjerne Bjørnson a Karoline) a ako vnímala stretnutia s deťmi Bjørnstjerneho Bjørnsona. Dozvedeli sme sa napríklad to, že v roku 1934 Karoline zomrela vo veku 98 rokov. O rok nato bol Aulestad zmenený na múzeum. Marit vyrastala v dome neďaleko múzea. Kustódkou v tomto múzeu bola jej teta Elsa, ktorá jej porozprávala veľa o tom, čo robil Bjørnstjerne Bjørnson pre malé národy, pre ich práva. Na Slovensku bola Marit Bjørnson Barkbu po prvýkrát v roku 1993, a potom v roku 1997, deväťdesiat rokov po černovskej tragédii. Marit si v súvislosti s múzeom Aulestad zaspomínala i na to, že turisti doň počas jej detstva chodili hlavne v lete. Z verandy im často padali mince a miestne deti, vrátane Marit, chodili tie peniaze pod verandu zbierať. Milan Richter Marit požiadal, aby povedala ešte niečo o Karoline. Marit sa o Karoline vyjadrovala iba pochvalne. Bez svojej ženy by Bjørnstjerne Bjørnson nemohol venovať všetku svoju silu svojej práci. Za to ju jej manžel aj veľmi uznával. Bola v rodine „financmajstrom“, a nielen to. Pomáhala mu aj pri práci. Prepisovala jeho texty, hlavne divadelné hry, lebo Bjørnstjerne Bjørnson mal veľmi nečitateľný rukopis a málokto po ňom dokázal čítať. Karoline, ktorá bola rodená Nemka, tiež opravovala jeho články, napísané v nemčine. Napokon to Marit zhrnula, že za mnohými veľkými mužmi, aj na Slovensku, sú ich ženy. Vypočuli sme si aj veselú príhodu: istý čas boli Bjørnstjerne Bjørnson a Karoline v zlej finančnej situácii a chceli Aulestad predať. Prihlásil sa jeden kupec. Keď sa prišiel na Aulestad pozrieť, sprevádzal ho po ňom domáci pán. Zdôrazňoval však všetky nedostatky domu a farmy, a tak si to kupec rozmyslel a k predaju nedošlo.

Z publika sa ozvala zvedavá otázka, ako sa mladá nórska generácia stavia k odkazu Bjørnstjerneho Bjørnsona. Marit odpovedala, že mladí Nóri sa v škole neučia o tom, čo Bjørnstjerne Bjørnson urobil pre malé národy. Vedia však, že bol spisovateľ a že napísal slová nórskej štátnej hymny.

Na záver oficiálnej časti podujatia Štefan Kuzma prečítal svoju príležitostnú báseň pre Bjørnstjerneho Bjørnsona z roku 2011 pod názvom Sever a sever. Vďaka nej sme všetci precítili „chlad severu v srdci plnom ohňa“ a Milan Richter ju veľmi pochválil.

Marit Bjørnson Barkbu povedala, že je šťastná, že mohla prísť. Slováci vraj vedia o Bjørnstjernem Bjørnsonovi viac ako Nóri.

Nasledovali príjemné stretnutia a družné debaty.

Pravdaže, keď som sa ponáhľala na železničnú stanicu, bola už tma ako v rohu. Ale vedela som, že nado mnou svieti plno hviezd, niektorá možno aj medvedia. Alebo skôr celé súhvezdie Veľkej medvedice. Ešte stále vo mne doznievali myšlienky z toho podnetného, inšpiratívneho večera. A Bjørnstjerne Bjørnson a Karoline sa možno usmievali odniekiaľ z hviezdnych diaľok...