Deň humoru s literatúrou a s dobrom

V stredu 26. apríla 2017 o 16:30 hod. sa v čitárni Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave uskutočnilo podujatie Deň humoru: beseda so spisovateľmi – humoristami Milanom Lechanom a Michalom Horeckým. Nechýbal ani hudobný hosť, bol ním bluesman Peter Bonzo Radványi. Toto podujatie zorganizovali Trnavský samosprávny kraj, Knižnica Juraja Fándlyho a literárny klub Fórum humoristov s finančnou podporou Fondu na podporu umenia.

Už som si zvykla, že si občas zájdem do Knižnice Juraja Fándlyho na nejakú štvrtkovú literárnu akciu. Tentoraz som cestovala do Trnavy v stredu, no bola to príjemná zmena. Nemusela som sa hnať z Bratislavy. Adrenalín som si však užila aj tak, vďaka pätnásťminútovému meškaniu vlaku z Galanty (Že by humor Železníc Slovenskej republiky?). Napokon všetko dobre dopadlo a Deň humoru sa pre mňa začal v čitárni knižnice tým, že som sa šťastne zasmiala, lebo som stihla prísť na podujatie včas. Stretla sa tam pestrá spoločnosť milovníkov literatúry. A bolo veselo.

Na úvod všetkých prítomných privítala Benjamína Jakubáčová, zástupkyňa riaditeľky Knižnice Juraja Fándlyho, ktorej Eva Jarábková-Chabadová z literárneho klubu Fórum humoristov prenechala moderovanie. Ako povedala Benjamína Jakubáčová, literárny klub Fórum humoristov tento rok začal zostra. V januári hostil v knižnici bratov Fedora Vica a Miroslava Vica, v marci Danielu Kapitáňovú a Fera Jablonovského (veselé obrázky, ktoré nakreslil priamo na podujatí, ešte stále zdobili čitáreň), no a v apríli sú jej hosťami dvaja spisovatelia zo stredu Slovenska, ktorí sa zapísali do dejín literatúry a humoru (jeden z nich je však pôvodom východniar a druhý takmer Čech). Niektoré z ich knižiek boli na ukážku vystavené na poličke za stolíkom pre hostí.

Prvého predstavila moderátorka Milana Lechana – básnika, humoristu a autora literatúry pre deti a mládež, člena Spolku slovenských spisovateľov. Je rodák z Michaloviec, no od roku 1967 žije v Martine. Píše hlavne poéziu, aforizmy, sentencie a epigramy. Je autorom troch synov, mnohých kníh (napr. Žena, ulica, dlaň, kosť /1982/, Učebnica na prestávku /1988/, Láskovanie s /h/láskou /1998/, Vírusy smiechu /2002/, Slovo robí múza /2005/) a vyše 20 000 humoristických príspevkov. Prispieva do humoristicko-satirických časopisov a do humoristických rubrík iných časopisov a denníkov. Tiež pravidelne spolupracuje  so Slovenským rozhlasom a napísal preň aj viaceré rozsiahlejšie humoristické relácie. Je významný nielen svojou hmotnosťou, ale hlavne vážnosťou (váhou) pre humor a literatúru.  

Michal Horecký je prozaik, autor kníh pre deti, publicista a editor. Jeho rodným mestom je Cheb (v Čechách). Jeho otcom bol prozaik a publicista Konštantín Horecký. Poľom pôsobnosti Michala Horeckého bola najprv publicistika, neskôr sa začal venovať humoristickej próze. Píše aj gastronomickú literatúru. Napísal napríklad knižky Humor do vrecka alebo vtipy na každý deň /1983/, Humor pre všetkých alebo vtipy pre každého /1987/, Humor v bielom /1994/, Humor v zelenom /1994/, Wok – moderné, rýchle a úsporné varenie /2001/,  Veselé rozprávky /2010/. Michal Horecký má 5 detí, čo nie je žiadna švanda. Má z nich však radosť, pretože sa im v živote darí. Napríklad jeho dcéra Alžbeta Horecká napísala ako 14-ročná rozsiahly sci-fi román Živel menom Viola. Vyšiel v roku 2016 vo vydavateľstve Štúdio LJ. V 26. ročníku čitateľskej ankety literárneho mesačníka Knižná revue Kniha roka 2016 získala Alžbeta s touto knihou tretie miesto v kategórii Debut roka. Tiež získala prvé miesto v kategórii beletria súťaže Kniha Turca 2016. Nevenuje sa však len písaniu, veď ako 12-ročná účinkovala ako herečka v Slovenskom komornom divadle v Martine. O Michalovi Horeckom sme sa tiež dozvedeli, že je bratrancom Benjamíny Jakubáčovej a tiež členom a funkcionárom Spolku slovenských spisovateľov. V čitateľskej súťaži Kniha Horného Považia 2016 získal v kategórii beletria prvé miesto za svoju knihu Alžbeta Báthoryová. Krvavá grófka z Čachtíc.

Neodmysliteľný člen Fóra humoristov Peter Bonzo Radványi literárnym hosťom v krátkosti porozprával o rezofonických gitarách čiže dobrách, a potom zahral a zaspieval svoju pesničku Talkative Woman.

Na otázku moderátorky, kto je to Milan Lechan, oslovený humorista odpovedal, že keď sa narodil, bola dúha ešte čiernobiela a že je iba o dva roky mladší ako hnedé uhlie. Jeho odkazom pre ostatných ľudí je, aby sa milovali a množili, lebo on sám na všetko nestačí.

Michal Horecký povedal, ako sa veľmi teší, že je zase v Trnave. Pricestoval vlakom a obdivoval krásnu zrekonštruovanú železničnú stanicu. Tiež ho potešili pekné úsmevy Trnavčanov. Jeho odkaz pre ľudí je nasledovný: „Usmievajte sa, život je krátky!“

Benjamína Jakubáčová skonštatovala, že humor Milana Lechana často vniká pod kožu významných ľudí. Bola zvedavá, ako na to reagujú. Odpoveď humoristu bola: „Musím chodiť v brnení.“ Potom porozprával o svojich zážitkoch s Magdou Pavelekovou, Jozefom Vajdom a Milkou Zimkovou, ktorých svojimi satirickými poznámkami, ako sa vraví, usadil.  Peter Bonzo Radványi, ktorý pozorne počúval, sa opýtal: „A čo Milan Lechan a Batuchán?“ Humorista pokojne a pohotovo zareagoval: „To bol môj starý otec.“

Moderátorka prezradila, že i jej otec sa volal Michal Horecký. Preto ju zaujímalo, ako si spisovateľ Michal Horecký spomína na jej otca a na svojho otca. Humorista odpovedal, že jeho otec s jeho strýkom mali krásny, priam bratský vzťah, ktorý išiel do absolútnych výšin. V roku 1968 jeho otec nechcel, obrazne povedané, prezliecť kabát, a preto mal problémy. Bol riaditeľom vydavateľstva. Po tom, čo ho vylúčili zo strany, odišiel na dovolenku do Mariánských Lázní. Tam urobil spontánne rozhodnutie a lacno kúpil veľkú hospodársku usadlosť v Tachove, z ktorého ľudia skôr utekali, lebo tam „skapal pes“. Keď Michal Horecký so svojím otcom dávali usadlosť do poriadku, našli tam veľa nazhromažďovaných vecí po predošlých obyvateľoch – starých ľuďoch. Okrem iného i 98 párov starých topánok. Otec našiel starú sošku Panny Márie s dieťaťom a chcel ju spáliť v peci. Michal Horecký ju zachránil a ukázal ju strýkovi Michalovi, ktorý sa rozumel do starožitností. Zachránil napríklad ornáty, použité pri korunovácii Márie Terézie. Strýko sošku draho predal a bratovi Konštantínovi priniesol za ňu peniaze i vysnívanú  harmoniku Weltmeister. Konštantín a Michal sa často navštevovali a písali si listy.

Milan Lechan vyštudoval odbor slovenčina-ruština na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Preto sa ho Benjamína Jakubáčová opýtala na Prešov. Zaspomínal si na pána Hrušku, vrátnika na vysokoškolskom internáte, ktorý hovoril východniarskym nárečím a jeho hlášky v internátnom rozhlase boli povestné. Na otázku o moravskom meste Bzenec zase odpovedal, že tam bol lapiduchom počas základnej vojenskej služby. Pred jeho ostrou satirou tam neunikol ani politruk, ktorému mnohí vojaci donášali. Čo sa týka vysokej politiky, Milan Lechan spomenul zážitok s Rudolfom Schusterom, ktorý má tiež osobitý humor, či s Helmutom Kohlom. Do spomínaného nemeckého politika humorista náhodou vrazil na jednom podujatí v Nemecku a ospravedlnil sa mu po rusky: „Izvinite tavariš!“

Benjamína Jakubáčová sa potom obrátila na Michala Horeckého s otázkou, ako pri svojich povolaniach a rôznych funkciách stihol napísať svojich 14 kníh. Opravil ju, že jeho kníh je už 16. Nie je vraj žiadny pedant, ale mal výbornú sekretárku a námestníkov. Keď bol mladší a vládal ponocovať, niekedy doma písal aj od 22:00 hod. do 4:00 hod. Ako pre každého autora je pre neho dôležitá hlavne čitateľská odozva. Moderátorka skonštatovala, že jeho knihy vyšli dohromady v náklade takmer štvrť milióna výtlačkov. Na otázku o honorároch odpovedal, že za socializmu to nebolo nič slávne a ani teraz honoráre nie sú veľké. Môže len snívať o tom, že by si za honorár kúpil napríklad auto.

Po skladbe Big Road Blues, ktorú predviedol Peter Bonzo Radványi, sme si vypočuli príbeh o stretnutí Milana Lechana a Karla Gotta. Humorista šokoval speváka slovami, že sa mu zdá, že jeho meno už niekde počul.

Ako povedala Benjamína Jakubáčová, rodina Michala Horeckého bola vždy pevne spojená s literatúrou, knihami. Niektorí jej členovia knihy predávali, iní písali či vydávali. Zaujímala sa, okolo čoho sa v takej rodine točili rozhovory. Spisovateľ odpovedal, že k nim domov chodievali spisovatelia, napríklad František Hečko, Hana Zelinová, Ján Bodenek, ale  i umelci z iných oblastí umenia, ako hudobný skladateľ Ľudovít Štassel. Témami rozhovorov preto často bývala literatúra a umenie všeobecne. Teraz je to podobné, pretože jedna z jeho dcér je členkou folklórneho súboru a druhá sa dala na spisovateľskú dráhu.

O Milanovi Lechanovi sme sa dozvedeli, že je asi posledným človekom na planéte Zem, ktorý nepíše na počítači, ale na písacom stroji a synovia musia jeho texty potom prepisovať. Z publika sa však ozvala Janka Blašková, spisovateľka známa pod menom Babka Blašková, a povedala, že ona to robí tak isto.

Michal Horecký sa priznal, že vždy má rozpracované 2-3 knihy. Jeho dcéra, ktorá veľmi rada číta, má už toľko kníh, že sa pomaly nevmestia do ich trojizbového bytu. On sám sa ako dieťa vždy veľmi tešil na Vianoce, pretože dostával pod stromček knihy. Momentálne pripravuje knihu poviedok o slovenských spisovateľoch. Jeho cieľom je, aby príbehy boli plnokrvné, nie suchopárne. Na ukážku prečítal jeden z nich – o Františkovi Hečkovi, ktorý zomrel, lebo prestal fajčiť.

Na záver sa moderátorka obrátila na Milana Lechana s prosbou o vinš pre Knižnicu Juraja Fándlyho k 90. výročiu. Humorista knižnici zablahoželal vtipnými veršíkmi a obecenstvo sa dobre bavilo a smialo.

Po skladbe Petra Bonza Radványiho Nemám hlad, nemám smäd poďakovala Benjamína Jakubáčová hosťom i poslucháčom, že prišli, a pozvala všetkých na májové podujatia Knižnice Juraja Fándlyho.

Peter Bonzo Radványi zahral a zaspieval po skončení tohto podujatia ešte zopár skladieb, a tak si poslucháči pri príprave na odchod domov  užili  dobrého blues s dobrom.

Chvalabohu, autobus do Serede si zo mňa na Deň humoru neurobil 1. apríl a v pohode a načas ma priviezol domov. Pri písaní tohto článku som uvažovala, že keby som ho musela písať na písacom stroji, aj to by bol humor, ale čierny ako  páska do toho stroja. Strojopis mi nikdy nešiel. Našťastie si v pohode môžem klepkať na počítači a prípadne k tomu počúvať jazz a blues.