Ďakujem za život, ďakujem za úžasný vzor

Písal sa 1975 rok, z ktorého som si zrovna veľa nezapamätal. Snáď iba krátku cestu do susedného Maďarska. Mal som iba šesť rokov, no dnes viem - akoby bolo rozhodnuté.

Odvtedy ma otec zobral za hranice ešte veľa krát. Koniec koncov vždy, keď to bolo možné ako po stránke časovej, tak finančnej. Bolo to veľa ciest. Všetky vtedajšie socialistické štáty (ZSSR neskorej zo školy), dokonca v roku 1985 aj Rakúsko. Spomínam si, ako sme spolu vystúpili na autobusovej stanici a fotobunkou otvárané dvere nákupného centra nás pútali natoľko, že sme ich vyskúšali hneď niekoľko krát. Vygúlené oči pred výkladmi s fototechnikou, v elektro predajniach pri stovkách zapnutých moderných farebných televízorov. Ako sme čumeli na čerstvé jahody mimo sezónu, ako sme si spolu tipovali, či kiwi je zemiak, alebo nektarínka zvláštnym druhom broskyne. Keď známa - vtedy sa jej hovorilo emigrantka - po malom jazvečíkovi zodvihla hovienko z chodníka a do igelitu zabalené ho vhodila do smetného koša - nuž, nechápali sme. My doma v socialistickom Československu sme mali problémy naozaj diametrálne odlišné...

Rozmýšľam a som rád, že môžem povedať - bol to čestný človek, ktorý mi bol úžasným otcom a vzorom. Ďakujem mu, že som nikdy nemusel čo i len vidieť, nie to ešte na vlastnej koži cítiť, čo dokáže opitý človek - negatívny vzťah k alkoholu je u nás oboch úplne rovnaký. Som rád, že ak nepomohol, tak určite neublížil. A som rád, že aspoň na dôchodku sa plne mohol venovať svojim záľubám.

Ešte aj teraz čerpám z precízne urobeného archívu - zachovanie originálov novín, letákov či fotografií odsudzujúcich okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy nebolo zrovna najbezpečnejšou záľubou tej doby. Ale otec bol taký. Už v 1968 na protest proti okupácii vystúpil z KSS. Robil v Niklovej huti ako majster. A prakticky pri jej konci zo závodu aj odchádzal - stále ako majster. Nuž, strana neodpúšťala... Mal však veľa známych, kolegov a priateľov, s ktorými si po celý život vychádzal perfektne. Pomohli mu pri stavbe domu, boli radi, keď organizoval známe niklovácke zájazdy do Maďarska, Poľska, Nemecka (východného). A určite na to spomínajú dodnes.

Otec naozaj rád cestoval. Aj za socializmu sa mu podarili aj cesty do Nemeckej spolkovej republiky, či návšteva v tom čase prakticky nedostupného Západného Berlína. Aspoň niekoľko tých skutočných cestovateľských snov si však splnil až na dôchodku a samozrejme po revolúcii. Prvý let lietadlom do Tunisu - predsa len, za tri hodiny v Afrike - to je iné cafe...

Samozrejme snáď celá západná Európa, Severské krajiny. Otec nebol klasickým dôchodcom. Práca v záhrade zrovna nebola jeho cieľom, zato Cyprus, Írsko či Veľká Británia po sedemdesiatke, či dokonca Thajsko iba pred tromi rokmi - to bol vo svojom živle.

Práve pred rokom sme spolu chodili po Hong Kongu. Pozreli sme Čínu i Macau - Las Vegas Ázie.

Žiaľ prišlo leto 2010 a po návšteve lekára bolo rozhodnuté. S cestovaním je koniec. Absolvoval niekoľko liečebných procedúr vo viere, že sa všetko vráti do starých koľají. Príroda je však neúprosná a vek sa oklamať nedá.

Jaroslav Majko zomrel 01. januára 2011 (*15.11.1934).

Kto ste ho poznali, venujte mu prosím tichú spomienku.

Ďakujem.

Miloš Majko