Čriepky mojich spomienok

Redakcia1  |  Milí čitatelia toto je môj prvý blog, tak začnem od seba, kedže prevažne  sme   tu Rómovia, ale aj nerómovia, chcel  by  som  troška popísať o mojom živote.. 

V mojom článku by som chcel poukázať a  podotknúť na ľahostajnosť rodičov voči svojim deťom. Väčšina  rómskych rodičov si nevšíma svoje deti, či  im niečo chýba, nemyslím tým, či majú chleba, ale či im nechýba pohladenie, neha, láska, aby to dieťa cítilo áno, moja mama a oco ma  majú naozaj  radi. Väčšina  rómskych  rodičov sa hanbí dať to svojim deťom  najavo...  Áno, dávame najavo svojim deťom lásku  keď sú  malé, ale keď sú  v pubertálnom veku a keď sú dospelí, tak sa hanbíme...

Môj príbeh  doterajšieho  života  záčina  asi  takto...
Väčšina z môjho blízkeho okolia  vraví, buď už ticho!!! Prečo hovoríš o svojej  minulosti ??! Nemá  to zmysel, nehanbiš sa??!

Áno, rád o tom  rozprávam, lebo chcem v určitom zmysle zastaviť to zlo, ktoré v rómskych rodinách väčšinou prevláda.
Začnem asi takto... Ako 5 ročný chlapec som sa zobudil na krik, tak som vybehol z izby a čo vidím??! Môj "oco" bije moju  mamu, a tá je celá skrvavená. Plakal som a nezabudnem nikdy na to, čo  som  vtedy  videl. "Oco" bol  opitý, a to sa stupňovalo  stále  viac a viac,  keď mal vypité. Mama iba mlčky sedela, bola ticho,  keď prišiel "oco" domov opitý, ľahol si na posteľ a  po pár minútach sa zvalil na zem, aby ho mama dvihla, a keď ho nedvihla, vtedy  nastal veľký krik a bitka. "Oco " bíjaval aj mojich súrodencov, ale mňa najviac, pretože som mu vždy oponoval. Jemu bolo jedno koľko je hodín, či je dážď, sneh, či bola vonku zima, vyhodil nás von na ulicu, ale ja som sa vždy niekam zašil, či do skrine, perináku, alebo pod posteľ, aby som im mohol potom otvoriť dvere, keď "oco" zaspal. Ale najhorší zážitok pre mňa bol, keď som mal 11 rokov, keď nás vyhodil v zime vonku, aj  mňa, bol som len v pyžame a vonku bolo minimálne 30 stupňov pod nulou, ale mali sme šťastie, že som okno nechal pootvorené, ale bolo dosť vysoko, cca.5 metrov, tak som s bratom zobral drevo, ktoré bolo pri susedke. Drevo bolo samí ľad, a kedže som mal iba papuče, keď som sa snažil vyšplhať hore po tom dreve, nedalo sa, lebo sa šmýkalo, tak potom som si dal dole papuče, aj  ponožky, a tak som sa vyšplhal po tom zľadovatelnom dreve a podarilo sa mi to, a tak mohol som otvoriť dvere mame a súrodencom. Takto s nami  "oco" robieval stále, až kým som ho nezbil, ako 13 ročný. A potom som sa uzavrel do seba a žil som v "svojom malom svete". Veľmi mi chýbala otcovská láska, nevedel som čo je to, keď príde ku mne otec a povie napr. "Števko poď, ukážem ti, ako sa robí to i hento. Ja som len vedel iba, čo je bitka, plač a podobne...
Preto vás vyzývam a prosím všetkých, ktorí vedia o takýchto prípadoch, kde jeden z rodičov zlyhal, aby sa nevzdávali. Ani ja som sa nevzdal, ale kráčal som... Bolo to "slimačím" tempom, ale dosiahol som to, čo som chcel .

Najväčšia vďaka patrí BOHU, pretože môžem byť, a že mňa a moju rodinu zachránil pred našim "ocom", ktorý je "degeš"...
V druhom rade chcem poďakovať mojej nádhernej a krásnej MAME, zato že mi bola nielen mamou, ale aj otcom a vychovala zo mňa to, čím som... Nie som možno lekár, inžinier, ale som vzdelaný a slušný Róm, ktorý ten svoj rómsky život žije tak, ako najlepšie vie... Za to všetko jej ďakujem. .
 

Všímajte si vaše deti, aby neboli zakomplexované, ako som bol ja do svojich 19-tich rokov, ale vždy sa snažte čo najviac komunikovať so svojimi deťmi, vždy sa ich pýtajte, či nemajú nejaký problém...


Vo všetkom čo robíš je riziko, ale bez rizika by si nič nedosiahol...    / Wolter  Scheel /

- - -

pozn. redakcie: Blog bol prvotne určený a uverejnený pre rómske médium