Čet, čo teda s ním

Asi sa zhodneme, je to skvelá vec, aj keď mnohí budú namietať a istým spôsobom budú mať aj pravdu v tom, keď vravia, že ľudia sa stále menej a menej rozprávajú osobne. Osobných rozhovorov naozaj ubúda. Manželia už nemajú na seba čas, mládež sa nemá kde stretávať a pokecať si, deti trávia veľa času pri počítačoch a hrách. Osobnej komunikácie medzi nimi ubúda. Čet však má byť len doplnok, nie náhrada osobnej komunikácie, aj keď zasa treba priznať, že je veľmi lákavý a možno až návykový. Naozaj ľahko sa na neho zvykne. Môžeme komunikovať aj keď nie sme vedľa seba, môžeme si čítať písmenká, dokonca aj počuť, či vidieť sa. Ako sa vraví internet nepozná vzdialenosť. Môžeme byť so svojim blízkym, drahým, rodinou stále spolu, aj keď sme na míle od seba ďaleko. Problém, o ktorom som písal v predchádzajúcom príspevku nastáva až vtedy, ak z komunikácie cez internet začína vznikať taká malá, niekedy väčšia závislosť, keď cítime, že sa nám lepšie komunikuje cez čet ako osobne, keď pri četovaní strávime viac času ako medzi svojimi priateľmi, keď ... Ďaleko horší prípad nastane, ak sa cez čet hlavne naše dieťa zoznámi s osobami, ktoré mu môžu a vedia ublížiť. Určite nechcem radiť ale budem rád, ak si hlavne mi rodičia uvedomíme, že isté nebezpečenstvo tu je, číha na naše deti, že ak naše dieťa komunikuje s neznámou osobou, nikdy nevie, kto je na druhej strane. Už len uvedomenie si tohto nebezpečenstva bude pre naše deti výhrou. A tak len zopár viet, na čo pre četovaní dať pozor, na čo myslieť, na čo nezabúdať. Nikdy nevieme kto je na druhej strane! Veľa ľudí sa na internete schováva za jeho anonymitu, ktorú poskytuje. Veľa mužov vystupuje ako ženy ale i naopak, veľa ľudí v staršom veku vystupujú ako tínedžéri, veľa ľudí s rôznymi úchylkami vystupujú ako milí, ochotní a priateľskí. Prečo to robia, vedia len oni sami a my si to možno vieme čiastočne predstaviť. Nezakazujme svojim deťom tráviť čas na internete, nezakazujme im četovanie. Nevychovávajme ich v tomto smere systémom príkaz-zákaz, aby sme si nepostavili medzi sebou a dieťaťom vysokú a neprekonateľnú prekážku. Ku všetkému doma zakázanému si dieťa cestu nájde a ak nebude četovať doma, tak to bude robiť u kamaráta, v internetovej kaviarni, v škole, ... Miesto si iste nájde a zakázané ovocie, chutí najlepšie. Pozorujmje svoje dieťa ako sa správa. Sledujme, či nie je nervóznejšie ako inokedy, podráždenejšie, či nereaguje zrazu inak na rovnaké otázky ako pred nedávnom. Sledujeme či sa s ním niečo nedeje. Rozprávajme sa s dieťaťom. Internet a aj četovanie, môže na neho pôsobiť rôzne. Viac si všímajme aj jeho správanie, v škole, jeho prospech, mimoškolskú aktivitu, ... Vysvetlime dieťaťu, že ak na internete niekto od neho žiada informácie, ktoré sa týkajú úplne iných vecí ako nejakého internetového kamarátstva, nemusí ich poskytovať. Vysvetlime mu, že nie je vhodné aby niekomu, aj zdanlivo už dobre známemu, písalo o tom, kde býva, kedy sú jeho rodičia doma, kde pracujú, koľko zarábajú, na akých dovolenkách sme boli, aké máme auto, či máme dom, chatu, ... Vysvetlime dieťaťu, že má právo a je vhodné okamžite ukončiť četovanie s osobou, ktorá začína používať vulgárne slová, posúva tému do sexuálnej oblasti, ale sa vypytuje na veci, ktoré nie sú dieťaťu príjemné. Vysvetlime mu, že je vhodné ak sa s takýmto niečím stretne povedalo o tom svojim rodičom. Vysvetlime mu tiež, aby bolo podozrievavé voči ľudom, ktorí ho nútia, aby zatajovalo internetové kamarátstvo, voči ľuďom, ktorí ho nútia aby svojim rodičom nič nepovedalo o tom, o čom si píšu. Neviňme a netrestajme svoje dieťa, ak vám o tom porozpráva, že sa s takým niečím stretlo. Nekričme na dieťa, ak sa už niečo stalo a ono sa zdôverí. Rozprávajme sa s ním, snažme sa ho chápať. Premýšľajme v týchto veciach viac detským ako dospeláckym rozumom. Verme svojmu dieťaťu a dajme mu to najavo. Vysvetlime tiež dieťaťu, pozor ale nie systémom zákaz-príkaz, že by sa nemalo stretnúť s osobou, ktorú spoznalo len prostredníctvom četu a hlavne nie samé. Na takéto stretnutie, ak sa už má uskutočniť treba ísť aspoň s kamarátom, kamarátkou alebo niekým známym. Vysvetlite mu, že takéto stretnutie môže byť pre neho veľmi nebezpečné, pretože na stretnutie môže prísť úplne iný človek, ako ten, ktorého spoznalo cez čet, napriek tomu, že to bude tá istá osoba. A hlavne, ale čet by nemal byť jediný dôvod, budujme si s našimi deťmi vzťah vzájomnej dôvery tak, aby dieťa nemuselo nič z toho, čo robí na internete skrývať. Nebuďme pri kontrole dieťaťa dotieraví, nepreháňajme tú našu rodičovskú kontrolu. Netrestajme dieťa za to, čo nie je jeho chyba, nevzbudzujme v ňom nedôveru a strach. Všímajme si a vnímajme s kým a ako naše deti trávia svoj voľný čas, rozprávajme sa s nimi (pozor, nevyzvedajme) o tom, čo robili, kde boli. Vzájomnou dôverou zistíme najlepšie s kým četujú, s kým telefonujú, s kým sa stretávajú. ... a ešte ako dopadol príbeh z predchádzajúceho článku. Porovnajte svoju fantáziu: Martine mama četovanie s chalanom ešte niekoľkokrát zakázala. Potom už doma k intenetu ani nesadla. Chodila ku kamoške. Tá si tiež našla nejakého chalana na internete, dokonca sa Martine pochválila, že už s ním asi dva mesiace aj chodí a stále jej rozprávala, aký je úžasný. Martina zatiaľ nikdy zo žiadnym chalanom nechodila. Čím ďalej tým viac svojej kamarátke závidela. Postupne sa z nich stali ešte lepšie kamarátky. Jedného dňa sa Martina pochválila, že ten „jej“ ju pozval na rande. Bola celá natešená a nevedela sa stretnutia dočkať. Potom Martina neprišla večer domov, nebolo jej ani na druhý deň. Začala ju hľadať aj polícia. Rodičia vôbec netušili, čo sa mohlo stať. Až na tretí deň sa Martinina kamarátka priznala, že Martina išla na stretnutie so svojim internetovým chalanom. Rodičia boli zúfalí, lebo o tom jej internetovom kamarátovi nič nedeli a mysleli si, že s ním skončila. Martinu našli po troch dňoch za pomoci techniky, psov, ale hlavne vďaka niekoľkým drobnostiam, na ktoré si Martinina kamarátka spomenula. Martinu našli v okrajovej časti mesta, v starej pivnici ešte s dvomi dievčatami. Špinavé, zbité a znásilnené...