Banda grázlov

Trnava. Krajské mesto, ktorému sa zvykne hovoriť aj malý Rím. Je tu však nielen mnoho svätostánkov, ale aj množstvo bezcitných vagabundov. Medzi nich patrila i trojica mužov vo veku od tridsať do štyridsať rokov. Volali sa Viktor, Roman a Albert. Prví dvaja boli v čase ich vyčíňania slobodní a bez zamestnania, tretí muž bol šťastne ženatý. Všetci mali stredoškolské odborné vzdelanie, ale po nežnej revolúcii sa začali tváriť ako úspešní súkromní podnikatelia. Keby ich človek stretol niekde na ulici, ani v snoch by mu neprišlo na um, že ide o bandu grázlov.

Takmer ho zabili

Bol druhý vianočný sviatok. Večer. Keď išiel cez benzínové čerpadlo dvadsaťpäťročný Marián, zrazu pri ňom zablokovalo auto, ktoré poznal a vedel, že patrí Viktorovi. Ako časovo besní vyskočili z neho Viktor a jeho priateľ Roman. Marián si spomína: „Nasilu ma tlačili do auta. Vzpieral som sa a z plného hrdla kričal o pomoc. Už ani neviem, čo tí dvaja násilníci na mňa revali. Natlačili ma do zadných dverí auta. Tam som sa vzpieral nohou, takže mali problém dvere zatvoriť. Nie som si už s odstupom času istý, ale už presne neviem, či som rozbil na ich aute sklo na zadných dverách alebo zadné sklo. Ako ma tlačili do auta, tak ma bili päsťami a kopali. Potom sa im podarilo natlačiť ma do auta. Bol som vkliesnený medzi zadnými sedadlami tvárou smerom k zadným sedadlám. Viktor sedel vzadu za šoférom a bil ma päsťami po celom tele, hlavne do tváre a nohami ma pritláčal k spodku auta. Viktor povedal Romanovi, že zatelefonuje Albertovi. Následne mu aj volal a hovorili spolu asi dve minúty. Potom mi obaja hovorili, že o chvíľu príde Albert a že bude so mnou koniec. Vedel som, o koho ide.“ Mariána odviezli autom proti jeho vôli do istej lokality pri riečke Trnávka.

Pištoľ v ústach

Tu sa začína ďalšia kapitola. Albert v úlohe pekelného Satana pokračoval v operácii únosu tak, ako si na to opäť spomína Marián: „Všetci ma bili po celom tele. Albert mi prikázal, aby som si otvoril papuľu. Vzápätí mi strčil do úst pištoľ s tým, že ma zastrelí. Potom ju vytiahol a prikázal mi, aby som sa vyzliekol. Nechali mi iba tričko a spodné nohavice. Ostatné veci, vrátane mojich dokladov, hodili do riečky Trnávka. Upozorňovali ma, aby som to nehlásil policajtom, lebo aj tak im nikto a nič nedokáže a nech ma Boh chráni, keď trojicu neposlúchnem. Potom zmizli a mňa nechali tak, ako ma tam doviezli. Ešte dodali, aby som zo seba nerobil machra, lebo oni majú známosti na polícii i v nemocnici... Keď som sa premohol, hoci ma všetko bolelo, spomenul som si, že kúsok odtiaľ býva môj priateľ a tak som sa dotackal k nemu a požiadal ho o pomoc. Otvoril mi i s jeho priateľkou, umyli ma a posadili k teplým kachliam.“ Samozrejme, že Mariána prišla vziať sanitka. V nemocnici bol viac ako mesiac. Mal pohmoždenú hlavu, doudieranú tvár, krvné výrony pod očami, zlomený nos, pohmoždené ruky a nohy, hrudník... no, čosi strašné. Veľa nechýbalo a už by tu medzi nami nebol. Policajti na bastardov došli a začali ich vyšetrovať. Pri vypočúvaní sa prisahali, že o ničom nevedia, a preto sa ani ničoho zlého nemohli dopustiť. Pravdaže, boli naivní a policajtov podceňovali. Však iné sa nedalo ani očakávať. Ale, predstavte si, grázli ešte nemali toho dosť. „Zbili ma preto, že som raz opravoval Albertovi VD, ale nebolo to podľa jeho predstáv. Navyše bol nafetovaný a potom sú všetci jeho kamaráti agresívni a nevedia, čo robia,“ – vypovedal policajtom Marián. Grázli sa však nepoučili, ba ani sa neobávali nijakého trestu. Je to až neuveriteľné.

Polnočná razia

Od Vianoc uplynuli v novom roku takmer štyri mesiace. Na jednej z ulíc Trnavy mal v nájme byt zatiaľ nám neznámy Miloš. Krátko pred polnocou ktosi klopal na vchodové dvere. Ale, nepredbiehajme. Ešte predtým, než sa dozviete, čo sa v tomto byte i mimo neho porobilo, vypočujeme si už známeho Viktora z prvého prípadu: „Toho dňa sme sedeli spolu s priateľom Romanom v krčme a pekne, slušne, sme si popíjali. Napadlo nám, čo s načatým večerom a že by sme sa mohli zabaviť, Zavolali sme slečne Ruženke do istej obce a neskôr išli po ňu. Keď sme sa vracali do Trnavy, Roman spomenul, že známy Fedor mu dlhuje nejaké peniaze, síce nie veľa, ale aj to sú peniaze. Dlžník mu mal telefonovať do 22.00 hodiny, ale nevolal. Roman bol nahnevaný a navrhol, aby sme išli za dlžníkom Fedorom, ktorý býva v nájomnom byte s Milošom. Súhlasil som. Pred činžiakom sme vystúpili z auta a zaklopali a dvere, kde býval v nájme Miloš. Ten nám dvere na byte otvoril...“ Dvaja neohlásení a určite aj nevítaní návštevníci vtrhli do bytu, kde bolo viac chalanov i dievčat. Roman sa hneď rútil do izby, kde si užíval radosti s dievčaťom dlžník Fedor a zatiaľ sa rozprával Viktor s nájomníkom Milošom v inej izbe. Už o chvíľu bolo počuť ako v izbe, kde bol Roman s Fedorom, nejaké stonanie. Viktor si pomyslel, kamarát mu dal asi pár faciek a to ešte nič neznamená. Ibaže Roman trieskal dlžníka Fedora po hlave rúčkou zo sekery! Potom ho, i keď už nevládal chodiť, zdrapil za nohavice a vytiahol až na chodbu. Ostatní len čumeli a báli sa od strachu aj dýchať. Okrem Viktora, ktorý pomohol s nevládnym telom Fedora dobitému človekovi do výťahu. Vonku naložili Fedora do kufra auta... Ako blesk z jasného neba sa z diaľky blížilo policajné auto. Grázli sa dali na útek. Pri benzínovom čerpadle sa zastavili a utekali do poľa. Policajti ich chytili!

Útočili bez milosti

Aj v tomto prípade sa Viktor a Roman vyhovárali na všetko možné i nemožné. Dokonca tvrdili, že dlžníka Fedora nedali do kufra preto, aby ho uniesli, ale aby im nezakrvavil vnútrajšok ich auta, keďže ho chceli odviezť na lekárske ošetrenie do nemocnice. Žeby boli až také dobrosrdeční a ľudskí? Nedajme sa mýliť. Do nemocnice sa Fedor dostal, ale to už boli Viktor a Roman vyšetrovaní na polícii. Medzitým, čo obaja grázli pomaly popierali aj to, že žijú na tomto svete, Fedor prežíval ťažké chvíle. Svedčí o tom i lekárska správa, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Poškodený Fedor mal otras mozgu, zlomeninu dolnej časti lakťovej kosti ako aj zlomeninu pravej lakťovej kosti, tržnú ranu nad ľavým obočím, tržnú ranu záhlavia, pomliaždenie nosa, ľavého členka, pravého kolena...“ Keby neboli nespratníkov vyrušili policajti a boli by Fedora útočníci odviezli kdesi do polí za mesto, tak ako v prvom prípade Mariána, vieme si predstaviť ako by vyzeral Fedor ešte potom?

Volanie o pomoc

O pomoc však nezačali volať poškodení, ale grázli. Kričali, že sú nevinní a bránili sa ako sa len dalo. Začali im pomáhať známi, rodičia, frajerky. Dávali za svojich najbližších súdu vysoké peňažné záruky, len aby sa spoza mreží dostali ich miláčikovia čo najskôr von. Tu už budú mať potom väčšiu možnosť vyberať si advokátov a hľadať všelijaké známosti. Viktor a Roman sa von z väznice dostali, lebo súdu boli za nich zložené vysoké finančné čiastky a títo dvaja muži neboli doteraz ešte trestaní a údajne žili riadnym životom. Okrem toho ich súd zaviazal, že každý svoj pobyt musí hlásiť na polícii, prokuratúre, alebo na súde. S Albertom to bolo horšie, keďže už bol štyrikrát trestaný. Toho zasa súd vylúčil na samostatné konanie. Keď súd dostal z prokuratúry na Viktora, Romana a Alberta obžalobu a zohľadnil u každého z nich poľahčujúce i priťažujúce okolnosti, nakoniec uložil tresty tak, že Viktor išiel za mreže späť na dva a Roman na tri roky. Albert vyfasoval osem rokov. Škodu za ublíženie na zdraví a za liečenie poškodených museli uhradiť. Napriek tomu sa všetci tvária pred spolurovesníkmi ako hrdinovia. Takto to dnes chodí v podsvetí, kde nie je núdza ani o drogy, šmelinu, kupliarstvo, výpalníctvo a ďalšie neduhy, ktoré začali po nežnej revolúcii rásť ako huby po daždi.

(Nabudúce: Spokojný podvodník)