"ani obyčajní vojaci netušili, že sme mohli ísť zabíjať"

November ´89 a kto kde stál. Kde bol strach a kde odvaha. Umierajúci režim a osobné svedectvá ako sa mohol utopiť v krvi ... konšpirátori čujte:

Robert Tyrnau Lukacovic:
“Napadlo mi,že v 89tom som bol na ZVS vo Vajnoroch ako čatár počas novembrových nepokojov. Podpísal som peticiu na podporu študentského štrajku a na druhý deň som bolpredvolaný kontrarozviedkou. Po vysvetlení som bol povolaný do Vajnor na útvar,kde sme boli 2 mesiace v 100% bojovej pohotovosti.Boli sme odstrihnutí od informácií a poddôstojníci pod neustálym tlakom rozviedky a dôstojníkov.Zbrojsklady boli otvorené ,strážené službou a samopaly napáskované.Vojsko spalo v taktickej výstroji .Tanky sa zahrievali každé dve hodiny.Pri taktických pokynoch sme niektorí odmietli plniť bojové úlohy kpt.Väresovi.Pri vyhlásení ostrého poplachu žiadal plniť bojové úlohy.Na otázku,či ideme strieľať do ľudí , vyhýbavo odpovedal .Tak traja poddôstojnici sme odmietli plniť, na čo sa veliteľ rozkričal,že pri poplachu ma osobne zastrelí 50 m od plota útvaru.Ja som si odtrhol výložky a hodil pod nohy.O pol noci mi pískol osobný poplach a v plnej poľnej som sa plazil tri hodiny po asfaltovom buzeráku vo Vajnoroch.,kde na na kpt. Väres kričal a pľuval, že so mnou zatočí. Vojaci v tom čase slúžiaci, vôbec nevieme, čo bolo v civilnom sektore. Nič .Eufória zo “sametovej” bola pre nás poddôstojníkov vo Vajnoroch nočná mora a ani obyčajní vojaci netušili, že sme mohli ísť zabíjať .”