Ale je to aj naopak?

autor - Gréta Buňáková Cítil som sa tak bezpečne, pokojne, teplučko, keď tu zrazu bol som von. Prvé dni som až tak nevnímal, stále som bol pri mamičke, ktorá sa o mňa veľmi dobre starala. Dávala na mňa pozor, nikoho ku mne nepúšťala a ja schúlený pri jej brušku, som si vychutnával teplučké mliečko. Jedno ráno, sa konečne moje očká rozlepili. Prvýkrát som uzrel svet. Bol to krásny pocit. Najskôr som zbadal moju mamku, svojich súrodencov a.....človeka. Tú úžasnú bytosť, veľmi dobrú, milú a priateľskú. Mamka mi často vravievala, že my , psy , sme ich najlepší kamaráti. My, ktorým môžu dôverovať a kedykoľvek sa s nami zahrať... My, ktorí sa im snažíme vo všetkom pomôcť... My, ktorí im dáme všetku našu lásku... My, ktorí im nič nevyčítame a chceme len pocit, že máme domov a má nás niekto rád... A povedala mi aj jednu dôležitú vetu, ktorú si mám pamätať na celý život : „ PES JE NAJLEPŠÍ PRIATEĽ ČLOVEKA “ Prešlo zopár dní a začal som spoznávať svet. Cez deň som behal po záhrade, šantil so súrodencami, sem-tam sa prišli so mnou zahrať aj pánove deti, a cez noc som pritisnutý k mamke spinkal v jej búde. Mysle som, že život je perfektný, nádherný a krásny, až kým nenastal ten deň... Ako som sa túlil k mamke a chcel som si upiť mliečko, zobral na ruky jej pán. Domnieval som sa, že sa chce so mnou zahrať alebo niečo podobné, keď tu zrazu, vopchal ma do akejsi krabice, ktorú rýchlo zatvoril, aby som z nej neutiekol. Nechápal som. Krabica sa so mnou zdvihla a cítil som, že kdesi ideme. Pozrel som sa cez malý otvor v krabici a zbadal som mamku celú nervóznu. Zadíval som sa do jej krásnych očí. Vtedy som ich videl naposledy. Ako som usúdil, krabicu, v ktorej som bol, mamkin pán položil na zadné sedadlo auta a zatvoril dvere. Už som len počul ako auto štartuje. Bál som sa. Asi po hodinovej ceste sme zastali. Dvere auta sa otvorili a krabica tiež. Ako som vykukol z krabice, pozerali na mňa dve mužské hlavy. Jedna z toho bola pánova a tú druhú som nikdy predtým nevidel. Bol to urastený chlap, ktorý keď sa na mňa pozrel, povedal: „Riadny bastard, ale beriem.“ V tom ma pán vybral z krabice a podal urastenému chlapovi. Stihol ma ešte pohladkať a odišiel. Bol preč. Po ďalšej, asi päťminútovej ceste, čo ma chlap držal na rukách, vošiel do bytu a položil ma na dlážku. Z vedľajšej izby vyšli dve malé deti, ktoré uprene na mňa hľadeli. Podišiel som k nim, oblizol ich a ony ma začali hladkať. Po chvíľke som dostal misku s mliečkom, ktoré som vypil, aj keď nebolo až také dobré ako mamkine. Deti sa potom so mnou ešte celý zvyšok dňa hrali. Niekedy si na mňa sadali, samozrejme som ich neuniesol, tak som sa vždy rozčapil na podlahe. Ťahali ma za ušká a chvostík, čo veľakrát bolelo, ale nechal som ich tak, lebo som si spomenul na mamkine slová: „Pes je najlepší priateľ človeka.“ Nastala noc. Deti konečne zaspali a tiež aj ich rodičia, ktorí mi do chodby dali deku. Moja prvá noc bez mamky. Nemal som sa ku komu pritúliť, bola mi zima a mamka mi veľmi chýbala. Čo asi robí? Myslí na mňa? Chýbam jej? Blúdili mi hlavou rôzne otázky. Zaspal som. Nasledujúci deň bol veľmi vyčerpávajúci, aj keď nie až tak ako ten predtým. Deti si zo školy zavolali kamarátov, aby sa prišli na mňa pozrieť. To by mi nevadilo, veď deti mám rád aj rád sa hrám. Len ony sa so mnou nehrajú ako moji súrodenci. Obliekali ma do rôznych šiat, dávali ma do kočíka a vozili ma po byte. Keďže celý deň neboli so mnou vonku, pocikal som sa. Deti to rozčúlilo, nadávali mi, zbili ma po hlave,...samozrejme, aby bola sranda tak každý jeden zvlášť. Prešli dva týždne a deti už o mňa ani nezakopli. Často sa sťažovali rodičom, že sa im už nechce so mnou chodiť na prechádzky, že ich už nebaví sa so mnou hrať a raz povedali, že som ich pokusal, čo vôbec nebola pravda. Veď ja by som to neurobil. A tak, jedného večera som sa znova ocitol v aute. Veľmi som dúfal, že ma odvezú späť k mojej mamke, a keďže cesta trvala skoro rovnako, nemal som žiadne pochybnosti. No veľmi som sa mýlil. Urastený chlap ma vyložil z auta. Boli sme na nejakej hore a pod nami, strmo dole, samé stromy. Než som sa stihol spamätať, chlap do mňa sotil a ja som padal rovno dole. Viac si nepamätám. Až ranné slnečné lúče, ktoré sa predierali cez stromy ma prebudili. Pád som prežil. Bol som celý doudieraný a prednú labku som mal asi zlomenú. Veľmi ma bolela. Horko-ťažko som vstal zo zeme a išiel som, išiel a išiel aj keď som nevedel kam. Dostal som sa k ceste. Teraz už viem, že som na ňu nemal ísť. To bol strach. Tie všetky autá a kamióny okolo mňa, všetci na mňa trúbili, a ja celý ešte zmätenejší som utekal s mojou zlomenou labkou. Mal som veľké šťastie, že ma nič nezrazilo. Ako som bežal, približoval som sa k nejakému veľkému mestu. Stále som rozmýšľal, čo ma ešte čaká. A neskôr som sa to aj dozvedel... Blúdil som po meste a nikto si ma nevšímal, ľudia chodili okolo mňa, a keď som sa rozhodol ku niekomu podísť, hneď ma odháňali slovami: „Fuj, ideš preč!“ alebo jednoducho: „Zmizni!!!“ Nastala noc, a ja celý vyhladovaný, som našiel trochu jedla pri kontajneri. Nebolo to bohviečo, ale aspoň čosi. Zašiel som za kontajner a v hluku ulice som sa snažil zaspať. Celý čas som sa triasol od zimy, nebolo totiž najteplejšie obdobie. A ako naschvál, rozpršalo sa. A tak celý zmoknutý som išiel hľadať lepší úkryt. Po ceste však začali na mňa volať a pískať akýsi chlapci. Ja celý šťastný, že ma niekde schovajú a postarajú sa o mňa, s kývajúcim chvostíkom som šiel k nim. Keď som bol skoro pri nich, začali po mne hádzať petardy a kamene. Zakňučal som od strachu i bolesti, a oni len po mne pokrikovali a hrozne sa smiali. Nakoniec som si ľahol pred vchod nejakej bytovky. Bolo mi smutno. Znova som myslel na mamku. Pozrel som sa na zamračenú nočnú oblohu a pýtal som sa: „Mamka, kde si?“ Pomaly som zaspával. Ráno, než som stihol otvoriť oči, zacítil som malé pichnutie. Znova som zaspal. Prebral som sa až v akejsi idúcej dodávke. Po chvíli sme zastali. Zvláštni ľudia v plášťoch otvorili dvere dodávky. Okolo krku mi dali obojok s číslom 625K9HG7, a hneď ma vopchali do malej klietky. Ledva som sa vedel pohnúť. Vošli sme do obrovskej budovy, na ktorej svietila značka akejsi kozmetiky. Niesli ma po dlhej tmavej chodbe, až kým sme nevošli do velikánskej miestnosti, kde bolo množstvo klietok so zvieratami. Moju klietku položili vedľa klietky bieleho zajaca. Keď som sa lepšie naňho pozrel, všimol som si jeho rozžeravené oko. „Čo sa mu asi stalo?“ bol som zvedavý. Keď som sa však obzrel na ostatné klietky a poriadne si pozrel zvieratá v nich, dosť ma zhrozilo. Niektoré vyzerali podobne ako zajac vedľa mňa, niektoré vyzerali ešte horšie a iné to ešte len čakalo. Bolo tam naozaj veľmi veľa zvierat od malých myšiek, škrečkov, morčiat, zajacov až po mačky, psy a opice. A všetci mali v očiach strach. Každý sa bál, kedy naňho príde rad. Bál som sa aj ja. Nechcel som, aby prišiel ten deň, keď ma vyberú z klietky. No vedel som, že raz sa to stane. Po týždni môjho príchodu, muž v plášti otvoril dvere do miestnosti. Všetky zvieratá stíchli, čakalo sa, koho si vyberie. Keď sa muž blížil k mojej klietke, rozbúšilo sa mi srdce. Už som vedel, že dnes pôjdem ja. Otvoril moju klietku, v ktorej som sa snažil silou-mocou zostať. No márne. Muž mi zviazal papuľku, aby som ho nepokusal. Veď, ale ja by som to neurobil, veď pes je najlepší priateľ človeka. Zobral ma na ruky a niesol ma znova po tej dlhej tmavej chodbe. Celý som sa triasol od strachu. Najskôr sme vošli do miestnosti, kde mi oholili chrbát. „Prečo mi oholili môj chrbátik? Čo mi idú robiť?“ pýtal som sa do prázdna. Vedel som, že ak sa vôbec vrátim do klietky, už nebudem vyzerať tak ako predtým. Keď sme prešli do ďalšej miestnosti, pripútali ma o stôl. Vôbec som sa nedokázal pohnúť. Už som vedel ako sa cítili ostatné zvieratká predo mnou. Bezmocne... „Čo by nato povedala moja mamka, keby na takto videla? Ešteže nevie ako sa mám.“ Hovoril som si. Pri stole, o ktorý som bol pripútaný, stáli dvaja muži a jedna žena. Mala v ruke akúsi mastičku, ktorou mi potrela okolo oka. Veľmi ma to štípalo, no nemohol som nič urobiť, ani pohnúť chvostíkom. Po chvíľke, mi na môj čerstvo oholený chrbátik nanášali akýsi krém. Najskôr to chladilo, čo nebolo až tak zlé, no po pár minútach ma začal strašne svrbieť. Naozaj strašne a ja som sa nemohol poškrabať. Bolo to také neznesiteľné. A to všetko kvôli nejakej kozmetike. Kvôli ľudským potrebám, alebo lepšie povedané, kvôli ľudským nepotrebám... Po ťažkom trápení ma konečne vrátili späť do klietky, z ktorej som už nikdy nechcel vyliezť... Po roku strávenom v tomto laboratóriu... ... začal som rozmýšľať nad človekom „nad tou úžasnou bytosťou, veľmi dobrou, milou a priateľskou“ Rozmýšľal som nad slovami, ktoré mi mamka vravievala: že my ,psy, sme najlepší kamaráti ľudí, My, ktorým môžu dôverovať a kedykoľvek sa s nami zahrať... My, ktorí sa im snažíme vo všetkom pomôcť... My, ktorí im dáme všetku našu lásku... My, ktorí im nič nevyčítame a chceme len pocit, že máme domov a má nás niekto rád... Ale je to aj naopak? Môžeme my ,psy, dôverovať ľudom a kedykoľvek sa s nimi zahrať...? Snažia sa nám ,psom, ľudia vo všetkom pomôcť...? Dajú nám ,psom, ľudia všetku lásku...? Nič nám ,psom, ľudia nevyčítajú a chcú len pocit, že ich máme radi...? Taktiež som rozmýšľal nad vetou: „PES JE NAJLEPŠÍ PRIATEĽ ČLOVEKA“ Ale je to aj naopak? „JE ČLOVEK NAJLEPŠÍ PRIATEĽ PSA???“ Ak áno, prečo sa tak chová? Prečo je človek taký bezohľadný, chamtivý a trpký? Prečo sa tak povyšuje nad zvieratami? Prečo si myslí, že týrať zviera nie je hriech? Prečo si myslí, že môže rozhodovať o ich živote? Kde zobral na to právo? KDE??? Veď zvieratá tu boli skôr ako ľudia! Zvieratá sú pánom tejto Zeme! Ale človek to nevie pochopiť. Človek sa sám zvolil za pána našej Zeme. Nám zvieratám by to nevadilo, keby človek k nám nebol taký krutý a bezcitný a neponižoval nás... V jeden deň, keď som si už ani nepamätal ako vyzerá svet tam vonku,...do budovy vtrhli ľudia. Boli to fakt dobrí ľudia, ktorým záleží na zvieratách, a ktorí nás všetkých odtiaľ vyslobodili. Väčšine zvierat, na ktorých sa testovalo, sa im podarilo zachrániť. Bohužiaľ, niektorým už pomoci nebolo. Mne tiež pomohli. Zistil som, že existujú aj dobrí ľudia... Bol som umiestnený v útulku, kde som mal vždy strechu nad hlavou a jedlo. Spoznal som tam veľa iných psov, a mnohokrát som sa čudoval, ako je možné, že také skvelé a dobré psy sú v útulku... Mnohé mali podobné príbehy ako ja. Niektorých mi bolo veľmi ľúto... Napríklad Huga,s ktorým som býval v koterci. Ten mal samé jazvy po tele. Jeho pán ho totiž často využíval na psie zápasy... Hugo však starol, no pánovi to bolo jedno... keď prehrá, zoženie si nového... Hugo prehral a jeho milovaný pán, ktorému každý deň strážil dom, ho vyhodil celého doráňaného do priekopy za dedinu. Hugo sa však z posledných síl doplazil k najbližšiemu domu. Odtiaľ už ho doviezli ľudia sem... Podarilo sa im ho zachrániť. Rany má už zahojené,... no tá na duši mu ostane navždy... Stále však dúfa, že aj naňho sa ešte usmeje šťastie... Vždy keď si prišli ľudia adoptovať nejakého z nás, on prvý stál s kývajúcim chvostíkom. Počul som však, že ľudia sa ho boja adoptovať, keďže bol bojovným psom... Vrajže bude lepšie keď ho uspia... bože, keď ja by som mu tak doprial láskavý domov... Tiež som si tam všimol jednu krásnu boxerku... Volá sa Nella. Je to už rok, čo ju tam priviezli jej majitelia, lebo z rodinných dôvodov sa o ňu už nemohli starať... Viete aké sú tie rodinné dôvody??? Narodilo sa im bábo...a na rodinného miláčika Nellu by už nemali čas... A to ju mali sedem rokov... Ako sa dokážete niekoho vzdať po takom dlhom čase? Nella však neverí, že sa jej vzdali. Stále poslušne čaká, kedy si po ňu prídu... Už vám len spomeniem skvelého kríženca vlčiaka ,Azora. Na tohto psa, nikdy nezabudnem... to je taký dobráčisko. Tiež má však na sebe stopy z minulosti... Na šiji má vyplznutú srsť, pretože niekoľko rokov bol na silno uviazanej reťazi. Bol strážnym psom nejakého podniku. Podnik, však skrachoval a na uviazaného psa sa akosi zabudlo. Nikoho nezaujímal. Nikto sa nestaral, či má jesť alebo piť... Keď si ho tam po čase, jedna pani všimla, bol už len kosť a koža... V útulku ho dali však znova do formy... Teraz plný optimizmu čaká na nový domov... Čo mne jedine veľmi chýbalo, bola tiež láska... To sa však po necelých dvoch rokoch strávených v útulku zmenilo. Adoptoval si ma starší pár, ktorým práve zomrel pes. Vraj sa oňho dobre starali, čo sa mi aj potvrdilo. Nesmierne ma zásobujú láskou, sú ku mne milí a vždy pozorní. Samozrejme, ja im to tiež odplácam. Mám ich veľmi rád a oni to vedia. Dnes mám šestnásť rokov, ležím mojej paničke v lone a škrabká ma za uškami. Cítim, že môj čas sa blíži a čoskoro z tohto sveta odídem... Nebojím sa, práve naopak, teším sa, že sa znova stretnem s mamkou a znova sa k nej pritúlim...