Albánsko - krajina, ktorá rýchlo mení svoju tvár

Albánsko - krajina v juhozápadnej časti balkánskeho polostrova bola veľmi dlho izolovaná od zvyšku okolitého sveta. A možno práve preto ma zaujala možnosť túto krajinu navštíviť, hoci len na krátko. Očakávania boli rôzne, azda väčšie než pri návšteve iných krajín. Veď predsa ide o jednu z najchudobnejších krajín Európy. História Albánska je veľmi stará ale občas aj búrlivá a zaujímavá. Albánsky jazyk sa považuje za jeden z najťažších, jeho abeceda obsahuje až 36 znakov (písmen). Albánci tvrdia, že sú potomkami starých Ilýrov, ktorí sa na tomto území objavovali v staroveku. Tieto tvrdenia sú však nepodložené a preto ide skôr o legendu ako o historické fakty. Okrem Ilýrov územie Albánska v rôznych obdobiach histórie ovládali Gréci, Rimania, Slovania, Benátčania, Turci. Z hľadiska obyvateľstva asi najťažším obdobím štátu bol diktátorský režim komunistu Envera Hodžu. Tento diktátor dokonca považoval iné komunistické krajiny Európy v danej dobe za málo revolučné a preto v r. 1961 dokonca prerušil styky aj s vtedajším Sovietskym Zväzom a obrátil sa na Čínu. Priateľstvo s Čínou trvalo do r. 1978 kedy aj s ňou Albánsko prerušilo styky a od tej doby bolo najizolovanejšou krajinou Európy. Enver Hodža svoju diktatúru priviedol až do extrémov. Krajinu úplne uzatvoril a nebolo možné sa dostať do krajiny alebo z krajiny. Pohyb ľudí z mesta do mesta musel byť vopred povolený od úradnej moci. Zakázané bolo súkromné vlastníctvo ako aj vlastníctvo akéhokoľvek motorového vozidla preto najrozšírenejším dopravným prostriedkom bol bicykel, čo je i dnes ešte vidieť najmä na starom obyvateľstve. Úrady likvidovali všetky znaky akéhokoľvek náboženstva a preto v krajine nájdeme iba málo náboženských pamiatok (či už moslimských alebo kresťanských). Šatstvo bolo na "prídel", čiže všetci obyvatelia chodili v rovnakom odeve, strihu, farbe. Na výber nemali. Cesty neboli budované v nížinách a na rovina a úmyselne ich budovali na úpätiach hôr a svahoch, boli kľukaté, aby na nich nemohli pristávať imperialistické stíhačky, pretože podľa diktátora malo byť Albánsko terčom útoku USA a ich spojencov. Aby sa vedela krajina lepšie brániť, dal Hodža vystavať po krajine asi 800 000 betónových bunkrov (strieľní), ktoré boli zároveň aj nástrojom na zastrašovanie domáceho obyvateľstva. Pri hlavnom meste je jedna celá hora podkopaná, v ktorej boli obrovské podzemné kasárne plné munície a vojakov pripravených okamžite zasiahnuť proti údajnému "narušiteľovi štátnej moci". Celá krajina bola šedá - šedé odevy, stavby... pretože to bola obľúbená farba diktátora. Diktátor bol paranoidný "vodca", ktorý nedôveroval vôbec nikomu a raz pri rodinnej večeri sa ho jeho švagor opýtal, či všetok ten útlak má zmysel a nebolo by prospešnejšie dať ľudu trochu voľnosti, Enver mu hneď pre večernom stole podrezal hrdlo a zvyšok jeho rodiny dal uväzniť. Diktátor zomrel v r.1985, jeho nástupca síce nebol taký krutý ako samotná Hodža, ale pád režimu prišiel až v r. 1991. Po tom nastalo obdobie chaosu, politickej neistoty a nestability. Po otvorení hraníc asi 1 milión Albáncov ušlo z krajiny, keďže už mali po krk "domáceho väzenia". Mnoho zbraní z kasární bývalého režimu sa dostalo medzi obyčajných ľudí a tí často vykonávali "spravodlivosť" na vlastnú päsť a podľa seba. V niektorých častiach krajiny sa moc dostala do rúk gangov (ktoré v 90.tich rokoch neslávne preslávili Albánsko). Donedávna ešte v niektorých častiach Albánska platila krvná pomsta, ktorá bola tradičným nástrojom spravodlivosti (iba na mužskom pohlaví). Od r. 2001 začali do krajiny prúdiť investície a je vidieť značný rozvoj. Albánsko je poľnohospodárska krajina, príroda je úžasne čistá a miestami takmer nedotknutá. Na dedinách ešte vidieť určitú zaostalosť a chudobu, no mestá sa veľmi rýchlo budujú na moderné centrá krajiny. Po príchode do Tirany (hl. mesto) som vôbec nemal pocit, že som v chudobnej krajine, skôr naopak. Metropola dýchala čulým moderným životom s náznakom veľkého potenciálu. Obyvatelia mesta chodili moderne oblečení, čo určite bolo ovplyvnené aj faktom, že veľa odevných talianskych spoločností postavilo svoje pobočky práve v Albánsku (lacná pracovná sila). Pri hlavnom meste je jediné medzinárodné letisko v Albánsku, ktoré sa volalo Rinas, ale nedávno ho premenovali podľa najznámejšej osobnosti Albánska - matky Terezy. Hoci 70% obyvateľstva štátu sú moslimovia, všetci rešpektujú nový názov letiska a sú hrdí na svoju rodáčku, ktorú poznajú aj ďaleko za hranicami Albánska. Vo všetkých mestách je cítiť rozvoj. Najmä rozvoj turizmu, keďže krajina má viac ako 300 km piesočných pláží (odporúčam ako letnú dovolenkovú destináciu). Môj výlet do Albánska mi priniesol zmazanie negatívnych predsudkov a zostali mi príjemné spomienky a tradičný známy koňak "Skenderbeu" (meno podľa národného hrdinu, ktorí spojil jednotlivé kmene Albáncov v boji proti Turkom).