Aký je zásadný rozdiel medzi JE V-1 a V-2

O odstavených jadrovoenergetických blokoch V-1 sa toho popísalo hodne. Medzi najväčších odporcov JE patria Greenpeace a ich sympatizanti. Ich obľúbenou a tak trochu ošúchanou piesňou je, ako sú jadrové reaktory typu VVER nebezpečné. V tejto chvíli prehliadnem ich jalové argumenty ktoré stoja len na demagogickom tvrdení, že sú nebezpečné. Prečo sa teda museli odstaviť oba bloky V-1? Bol to politický obchod vtedajšej vlády SR, ktorá uprednostnila vstup SR do EÚ pred odstavením zrekonštruovaných blokov (1997-1999) alebo nebol?. Podmienku nášho vstupu do EÚ vyslovilo a trvalo na nej susedné Rakúsko. Ako je známe, to dlhodobo bojuje proti výrobe el. energie z jadra nech sa jedná o akýkoľvek typ reaktora. Sú známe ich až neohrabané útoky proti spusteniu prvého a neskôr aj druhého bloku JE Temelín v ČR, hoci tieto bloky sa svojím vybavením vyrovnajú hociktorému z prevádzkovaných blokov v západnej Európe. Aký je teda rozdiel medzi blokmi JE V-1 a V-2? Jadrovoenergetické bloky V-1 sú vybavené tlakovodným reaktorom typ VVER V-230 a bloky V-2 s reaktorom typ VVER V-213. Výkonovo sú rovnaké. Každý má menovitý výkon 1340 MWt (tepelných) čo predstavuje výstup na svorkách generátora 2x220 MWe (elektrických). Fyzikálne pracujú na rovnakom princípe, štiepení prírodného uránu U235, obohateného od 1,6 až do 3,2% . Majú rovnaký počet (6) cirkulačných slučiek (okruhov), rovnaký počet (2) turbín. Zásadne sa však líšia v spôsobe a veľkosti likvidácie projektom predpokladanej havárie. Kým u JE V-1 projekt uvažoval s bezpečnou likvidáciou havárie (únik chladiva z primárneho okruhu-PO do hermetických priestorov) cez otvor φ 32 mm, u blokov s reaktormi V-213 to už je ekvivalentný otvor φ200 mm. Tu je za hodné tieto veci vysvetliť. U oboch typov (V-230 aj V-213) sú zariadenia, ktoré pracujú s rádioaktívnymi látkami (t.j. reaktor, parogenerátory, čerpadlá, potrubia,...) umiestnené v tzv. hermetických priestoroch (HP). Tie tvorí tzv. hermetická obálka, čo je vlastne špeciálne upravená budova, v ktorej tieto zariadenia sú umiestnené. Znamená to, že priestor je voči okoliu tesný. Trvale sa v ňom udržuje voči okolitej atmosfére mierny podtlak (0,9 ata). Keďže, ako bolo spomenuté, jadrové reaktory sú tzv. tlakovodné, pracujú pod tlakom 12,5 MPa ( čo je 125 ata) pri teplote 297 °C. Ak by prišlo k úniku média primárneho okruhu do hermetických priestorov, všetka unikajúca voda by sa okamžite premieňala na paru, čím by zväčšovala svoj objem a tlak v HP. Keďže odolnosť stavby voči odolnosti technologických zariadení prevažne z nerezovej ocele (z ktorej sú vytvorené komponenty PO) je významne nižšia, HP sú vybavené zariadením, ktoré eliminuje stúpnutie tlaku nad pevnosť budovy, v ktorej sú tieto umiestnené. To sa dá dosiahnuť sprchovaním HP studenou vodou. Tá je k dispozícii v havarijných zásobných nádržiach a má takú tepelnú kapacitu, ktorá je schopná pojať uvoľnené teplo z unikajúcej vody z PO. (Toto tvrdenie nie je celkom presné, avšak pre ľahšie pochopenie problému je postačujúce). Takýto systém je istený s 200% rezervou. Tak je tomu na V-1 aj na V-2. V čom je teda rozdiel medzi V-1 a V-2. V-1 má objem HP asi 2x väčší oproti V-2. Má ale len jednu zásobnú nádrž havarijného chladiva oproti trom na V-2. Ich celkový objem je približne rovnaký. Oba HP sú vybavené tzv. sprchovacím systémom. Avšak u JE V-2 sú HP navyše neoddeliteľne prepojené so samostatnou budovou s veľkým objemom. Je to tzv. barbotážna veža. V nej je umiestnené zariadenie, ktoré zabráni stúpnutiu tlaku tak, že vzniknutá para z unikajúcej horúcej vody, cez haváriou vytvorený otvor na technologickom zariadení, sa dostáva do styku s veľkou vodnou plochou, cez ktorú prebubláva a kondenzuje. Tým sa zníži objem pary a zároveň aj jej tlak. To má dopad na zachovanie celistvosti samotnej budovy. Spomenutú barbotážnu vežu bloky JE V-1 nemajú. Toto je podstatný a zásadný rozdiel v spôsobe a veľkosti likvidácie havárie. Okrem toho sú tam ešte iné pomocné systémy, ktoré zabezpečia zaliatie reaktora vodou. Je treba konštatovať, že bloky s reaktormi V-213 majú bezpečnostný systém na vyššom úrovňovom stupni ako sú bloky s reaktormi V-230. Rekonštrukcia blokov V-1 v r. 1997-1999 viedla k jednoznačnému posunu zvládnutia havárie na vyššiu než projektom uvažovanú haváriu. A to v každom smere. V hardwarovom aj v softwarovom vybavení. To skonštatovali viaceré misie nestranných odborníkov MAAE (medzinárodná agentúra pre atómovú energiu vo Viedni). Keď sa však ohliadneme trochu do histórie, zistíme že protesty rakúskych politikov voči JE sú principiálne a na nich je založená aj ich samotná politická existencia. Už spomínané bloky JE Temelín (2 x 1000 MWe) sú umiestnené v kontajmentoch. (Kontajment = HP umiestnený do obálky z ocele a betónu, ktorý musí odolať aj pádu dopravného lietadla). Pritom na, až nenávistné útoky rakúskych odporcov JE, voči spusteniu či už 1. alebo 2. bloku JE Temelín si mnohí z nás iste pamätáme. Chcem veriť, že tí čitatelia, ktorí dočítali tento článok až do konca, získali aspoň základnú informáciu o rozdiele medzi blokmi V-1 a V-2, a že si budú môcť vytvoriť svoj vlastný názor na (ne)bezpečnosť u nás prevádzkovaných JE blokov a aj na to, v akom položení sa ocitli politici a menovite vláda SR, keď sa usilovali o v stup SR do spoločenstva EÚ. Iste, tento článok sa dal napísať aj podrobnejšie, s detailnejším vysvetlením, ale pochybujem, že by bol čitateľný až do konca.