Ako to „funguje“ v školstve.

Mariana Straková  |  V septembri 2003 som sa stala učiteľkou biológie a chémie na Gymnáziu v Seredi. Učiť som išla po osemročnej materskej dovolenke (mám 3 deti), takže som sa mala čo obracať. Hneď pri nástupe mi p. riaditeľka navrhla, aby som rozbehla biologickú olympiádu, lebo do tejto súťaže sa Gymnázium nezapája. S malou dušičkou som prihlásila žiakov a čuduj sa svete, vyšlo nám to. Hneď pri prvej účasti sme mali postup do celoštátneho kola. Potom prišlo neuveriteľné obdobie s nadpriemerne talentovaným Jarkom Ferencom a účasť na 11 medzinárodných olympiádach. Po ňom sa podarilo ešte ďalším 3 žiakom prebojovať na medzinárodnú olympiádu. Nepíšem to preto, aby som sa chválila. Nie je čím, beriem to tak, že som mala šťastie učiť takýchto talentovaných študentov. Píšem to preto, aby som doložila, že v problematike olympiád sa asi trochu vyznám.

Keď som sa so žiakmi začala zúčastňovať súťaží, všetci súťažiaci aj učiteľský sprievod mali zabezpečený normálny obed, keďže prírodovedné olympiády majú aj praktické časti a niektoré kategórie trvajú až do popoludňajších hodín.  Po niekoľkých rokoch obed nahradila bageta, ale tá už učiteľom nebola určená. Na niektorých kolách sa už žiakom neušla ani bageta, stačí predsa aj pagáč, veď treba šetriť. Organizátori sa nám vždy ospravedlňovali, že IUVENTA má krátené prostriedky, mrzí ich to, ale mi nemáme nárok na obed.  Najtrápnejšie bolo, keď mi jedna žiačka chcela dať bagetu, so slovami: „P. učiteľka, ja mám vlastnú desiatu, ja Vám bagetu dám, keď Vám nedali.“ Najradšej by som sa bola prepadla pod zem. To si žiaci myslia, že učitelia sú odkázaní na ich desiatu? Mne je naozaj ukradnuté, či dajú obed mne, ale nedať primeranú stravu tým najtalentovanejším deťom a tváriť sa, že nám záleží na rozvoji školstva?

Kým žiaci súťažili, sprevádzajúci učitelia sedeli vo vyhradenej miestnosti a vymieňali sme si skúsenosti z príprav na olympiády, ale aj na normálne vyučovanie. Naučila som sa tam viac, ako na všetkých kreditových školeniach dohromady. Lenže potom už neboli voľné miestnosti, muselo stačiť sedenie na chodbe a vrchol bol, keď nám pri jednom kole povedali, aby sme išli do TESCA! Takto postupne rástla úroveň zabezpečenia súťaží (hovorím v množnom čísle, lebo časom som pripojila aj chemickú olympiádu, IJSO, EUSO, EUCYS).

Po víťazstvách v krajskom kole prichádzalo celoštátne kolo – to boli vždy super zážitky! CK bývali spravidla trojdňové. Keďže som mávala úspešných žiakov vo viacerých kategóriách, zvykli ma určiť za oficiálny sprievod pre TT kraj. CK sa konali vždy  na inom mieste Slovenska so zaujímavým sprievodným programom. Bola to aj určitá forma odmeny za úsilie vynaložené prípravou na súťaž – pre učiteľa aj pre žiaka. Samotná niekoľkohodinová cesta a večer pred súťažou boli vrcholom prípravy, počas nej sme opakovali a sumarizovali predtým naučené vedomosti. Lenže treba šetriť, takže už nie je oficiálny sprievod za kraj, študenti sa majú na súťaž dopraviť individuálne. Samozrejme dozor nemá zabezpečené ubytovanie. Tak sa mi stalo, že som išla „na otočku “ do Banskej Bystrice. Našťastie naspäť  študentov brala kolegyňa z inej školy, lebo ísť aj ďalší deň na takýto výjazd, by som asi nepredýchala. Keď sme namietali, že škola nás neuvoľní bez pozvánky, bolo nám povedané, že žiaka môžu priviezť aj rodičia, môžu si zobrať dovolenku... No a potom sa zrušili CK po Slovensku, už bývajú len v BA a bez programu – rýchlo odsúťažiť a vypadnúť domov. To je také motivačné.

Po CK prichádzajú medzinárodné kolá. Posledné roky sme sa snažili o postup na IJSO – Medzinárodná olympiáda mladých vedcov. Jednotlivé krajiny na súťaži reprezentujú zvyčajne 6 členné tímy. No ale ako sa postupne školstvo stávalo prioritou našich vlád, na reprezentáciu musia stačiť už aj 3 členné tímy. Keď na jednom sústredení, žiakom oznámili, že môžu ísť aj 6, ale cestu a ubytovanie v Argentíne si majú zaplatiť sami, nevedela som či sa mám smiať alebo plakať. Dovolím si zacitovať z hodnotiacej správy tejto súťaže: „Výber žiakov prebehol bez akejkoľvek finančnej podpory. Ukázalo sa, že viacerí talentovaní žiaci sa do výberu ani nezapojili, lebo zaplatiť si plné náklady spojené s výberovými sústredeniami bolo nad ich finančné možnosti. V iných krajinách je bežnou praxou, že pred medzinárodným kolom absolvujú súťažiaci 4 až 6 – týždňový prípravný kemp. To všetko však vyžaduje primerané finančné krytie.“ Fotky z týchto súťaží dokumentujú, že národné tímy majú jednotné uniformy alebo kroje, aby aj oblečením reprezentovali svoju krajinu. Náš trojčlenný tím (mimochodom boli sme jediná krajina s 3 súťažiacimi, niektoré krajiny vyslali aj 12 študentov) pôsobil veľmi rozpačito. Pritom keď sme sa do súťaže zapájali prvé razy, všetko bolo zabezpečené, žiaci nemuseli nič platiť . Ale doba sa mení. Školstvo je priorita a vyhľadávanie talentov obzvlášť – denne to počujem v reklame.

Po súťažiach prichádzajú oceňovania. Pri Jarkovi ich bolo neúrekom, niekoľko aj u prezidenta. Na prvé ma p. riaditeľka „prinútila“ ísť, lebo ja takéto akcie naozaj nemusím. Obliekla som sa do sviatočného, ešte aj topánky na opätku som si dala, čo dodnes ľutujem a je to už 10 rokov. K prezidentovi musíte prísť o hodinu skôr, aby ste sa mohli pripraviť. Sadnúť si nie je kde, tak tam stojíte a stojíte, nohy si už necítite. Ale sú aj horšie veci, najmä keď si myslíte, že vodu si so sebou brať nemusíte, veď u prezidenta Vám len hádam dajú napiť. Ale to je omyl! Nápoje pripravili len pre študentov, takže smola. Ale čo už, však ste tam s Vašim najlepším študentom, treba sa tešiť, veď ho ide oceniť prezident. Cestou naspäť som sa doplazila do prvej samošky, nohy som si necítila, ale   napiť sa treba, lebo z úst sa mi už prášilo. Z rozčarovania som sa Jarka aj zabudla spýtať, čo vlastne dostal. Na druhý deň som to napravila. „Pero, ale nepíše.“ Táto veta celú tragikomédiu zaklincovala. Priviedlo ma to k rozhodnutiu, že si dám preplatiť cestovné náklady v prezidentskej kancelárii, nešlo o tých pár eur, tu išlo o princíp. Dostala som odpoveď, že to snáď nemyslím vážne, veď to je česť, stretnúť sa s prezidentom! Ďakujem, toľko cti už viac neprosím.

Keď vidím tie premárnené milóny eur a súčasne vidím, ako to „funguje“ v školstve, nemôžem inak, len konštatovať: „Dokedy to ešte chceme znášať?“ Každá porada začína slovami, že nie sú peniaze na výplaty. Máme hľadať sponzorov, aby dali škole peniaze na pomôcky. Treba od rodičov vypýtať peniaze na vymaľovanie triedy... Po škole beháme ako tajtrlíci s balíkmi papiera, lebo sa musí šetriť, tak v tlačiarni nemáme papier, ale každý má „vyfasovaný“ svoj, aby bola evidencia. Keď dobehnem cez prestávku, aby som rýchlo stihla vytlačiť písomku a zistím, že papier som zabudla v kabinete, ide ma poraziť. Stovky hodín som venovala prípravám materiálov na hodinu, vždy som ich vytlačila, aby žiaci nemuseli všetko písať a mohli sme viac komunikovať a aktívne sa učiť. Teraz im ich posielam mailom, nech si ich tlačia doma. Mám sa ja dohadovať, načo som minula papier? Toto som v minulosti nepoznala, ale odkedy je školstvo „prioritou“, vyzerá to takto.

Takže mám 3 možnosti: Vziať nohy na plecia a bežať kade ľahšie. Zavrieť oči, odrobiť si svoje a nezaujímať sa o to, kam sa naše školstvo uberá. Alebo sa môžem pripojiť ku kolegom, ktorí nestratili ideály a veria, že môžeme školstvo niekam posunúť. Oproti iným kolegom mám výhodu, mám rodinné zázemie, ktoré mi umožňuje prežiť aj bez výplaty.

P. S. Spomínané problémy nie sú problémy len našej školy, som v kontakte s kolegyňami z mnohých škôl a ich problémy sú identické.