Ako sme predali budovu, alebo prečo sa všetkým záujemcom neušlo miesto v škôlke.

V posledných dňoch ma oslovilo niekoľko rodičov so sťažnosťou, či ponosou, že si chceli  umiestniť dieťa do škôlky a pre nedostatok miesta im ho nezobrali. Išiel som sa teda spýtať vedúcej školstva na mestskom úrade, ako je to s umiestňovaním detí. Povedala mi, že všetky deti staršie ako tri roky a myslím že aj nejaké mladšie škôlku dostali, ale je fakt, že bolo zamietnutých, ak si dobre pamätám 28 detí, ktoré ešte nedosiahli vek troch rokov. Všetky triedy sú plné a dokonca v triedach je s povolením o tri deti viac, ako by za normálnych okolností malo byť. A prečo je to tak? Nuž preto, že sme jedno predškolské zariadenie zhruba pred dva a pol rokom ako nadbytočné, podľa mňa ešte aj za veľmi nízku cenu predali. Ale celé to má svoju históriu. Pekne po poriadku.

V roku 2008 firma LLarik, ktorá sídlila v prenajatej mestskej budove na Pažitnej ulici , v bývalých jasliach,  požiadala mesto o predĺženie nájmu. Treba podotknúť, že išlo o seriózneho nájomníka, ktorý bezproblémovo platil nájomné.  Rokovania o nájme sa viedli veľmi dlho a zložito. Dokonca vraj o tom  rokovali tri komisie. Ja som sa do toho nijak neangažoval, takže neviem presne ako to bolo, len si pamätám, že primátor Vranovič mi raz povedal, že mu to pripadá tak, ako keby niektorí poslanci ohľadne ceny držali stranu záujemcovi o prenájom. Rokovania komisií skončili tak, že bol navrhnutý nájom 800 korún za meter štvorcový.  Vranovič nebol spokojný s výškou nájmu a tak rokoval s pánom Kolárikom a dohodol cenu 950 za meter. S tým prišiel na zastupiteľstvo a bol presvedčený, že to poslanci schvália, veď rozdiel bol 150 korún za meter štvorcový v prospech mesta, čo pri ploche približne 290 m štvorcových a dĺžke nájmu 5 rokov je rozdiel asi 217 000 korún a pri desiatich rokoch, ako navrhovala komisia 434 000 korún. Potom, ako odznela informácia o výške nájmu, strhla sa slovná prestrelka medzi poslancami a primátorom Vranovičom. Jedným z veľmi intenzívne diskutujúcich bol aj kolega poslanec Tomčányi.  Domáhal sa toho, aby sa hlasovalo o zmluve, ktorú navrhovala komisia  so sumou 800 korún. Nakoniec to skončilo tak, že dal procedurálny návrh, aby sa hlasovalo o zmluve so sumou 800 korún. Upozorňoval som kolegov, že máme hájiť záujmy mesta a nie podnikateľov a že ak primátor dohodol sumu 950 korún, tak by sme mali v prospech mesta odhlasovať vyššiu sumu.  Martin však svojim procedurálnym návrhom  ukončil diskusiu a na moje veľké prekvapenie sa odhlasovala zmluva s 800 korunami. ( Chcem len upozorniť, že komisie mestského zastupiteľstva majú len odporúčací charakter a poslanci nemusia akceptovať akýkoľvek návrh akejkoľvek komisie. ) Vranovič takmer dostal infarkt. Ledva to predýchal.  Chcel totiž postupne všetky nájmy v meste, a hlavne tie dlhodobé, upraviť tak, aby boli pre mesto výhodnejšie. Toto pociťoval ako nôž do chrbta. Príbeh s touto budovou však pokračoval ďalej. Keď sa Martin stal primátorom, začal sa rozpredávať mestský majetok. Na rad prišla aj budova na Pažitnej. A dôvodom bolo, div sa svete, že je tam nízke nájomné, ktoré nestačí na údržbu budovy.  Podľa môjho názoru bola predaná pod cenu, ak si pripočítam to, že je v centre mesta s veľkým pozemkom. Preto som dal podnet na prokuratúru. Prokuratúra to zamietla. Poslanci by budovu totiž mohli predať aj za 100 korún a nič by sa im nestalo. Zhodou okolností som bol v komisii, ktorá vyberala  záujemcov o kúpu mestských nehnuteľností. Schvaľoval sa predaj aj spomínanej budovy. Vtedy som na komisii povedal, že to bol Martin, ešte ako poslanec, ktorý svojim procedurálnym návrhom dopomohol k nájmu za 800 korún a dnes, keď je primátorom, jedným z dôvodov prečo budovu predávame je to, že nájomné nestačí  na údržbu. Nastalo niekoľkosekundové hrobové ticho a potom sa rokovalo tak, ako keby som nič nepovedal.  Pri odhlasovaní zmluvy o predaji som na zastupiteľstve taktiež upozorňoval, že budovu budeme v krátkej dobe potrebovať, lebo pribúdajú deti, a nebudeme mať voľné kapacity v predškolských zariadeniach. Zároveň si bolo treba uvedomiť, že budova bola stavaná ako predškolské zariadenie a tak bola na tento účel oveľa vhodnejšia ako niektoré budovy, v ktorých máme dnes škôlky.

Na záver však musím objektívne povedať, že Martin mal seriózny záujem o vytvorenie cirkevnej škôlky na Pažitnej ulici, keď súhlasil, že budovu školy predá cirkvi za účelom vybudovania chýbajúcich kapacít pre naše deti. Žiaľ, z tohto zišlo.  V najbližších piatich rokoch ma pribúdať detí v predškolskom veku a tak bude i potreba miest v škôlkach narastať. Mesto to bude musieť riešiť prerobením niektorej budovy na škôlku.