Ako sa rodia ľadové medvede
Jeden z mojich mnohých známych - mladý inžinier - je adrenalínový extrémista. Vrhá sa do nových a nových
výziev, pri ktorých sa nám mnohým zatajuje dych. Priznám sa, niekedy mám o neho vážne strach. Nebolo tomu
inak ani posledné dni. Na silvestra sme boli na chate. Už krátko predtým avizoval, že 9.1.2010 pokorí ľadové vody Dunaja. S otužovaním začal na silvestra. Tým sa jeho "tréning" aj skončil. Tajne som dúfala, že od tohto pokusu ustúpi. Neustúpil. Prinášam Vám článok, ktorý napísal po akcii 9.1.2010, kedy sa v Bratislave uskutočnilo podujatie, na ktorom sa skutočne zúčastnil.
Rasťo:
Toto rozhodnutie som mnohokrát trpko oľutoval. S blížiacim sa dátumom „kúpania“ som spával stále horšie a horšie. Aj keď som sľúbil, že sa nebudem otužovať, 3 dni pred osudným dňom som si napustil studenú vaňu. Zo skrine som vybral plavky. Hovorím si, čím skôr tam vleziem, tým menší šok zažijem. Šok sa napokon nekonal, do vane som nevliezol. Nohu som do chladnej vody vsunul tak po členok a radšej som si išiel spraviť teplý čaj. A tak, vďaka vlastnej zbabelosti, som sa napokon vážne vôbec nepripravoval. Ani len studená sprcha sa nekonala.
Skoro som zabudol vybaviť jednu „formalitu“. Vedel som že ma do Dunaja nepustia bez potvrdenia od lekára, že som zdravotne v poriadku. Všetci vieme ako to funguje na Slovensku. Vybral som sa k lekárke, že chcem takéto potvrdenie. Tá sa ale postavila na odpor, vraj keď neabsolvujem potrebné vyšetrenie, potvrdenie mi nedá. Začala menovať čo všetko mi hrozí ... podchladenie, infarkt, kŕče, aritmia, šok, zápal pľúc, ... .
Odmietol som vyšetrenia, sakra, veď ja potrebujem len ten blbý papier !!! Volám kamaráta – lekára a objasňujem mu moju situáciu. Napriek tomu že som musel trochu zaklamať, že otužujem, mi tiež potvrdenie odmietol vydať. Vraj mu je jedno, či sa naštvem, ale na svedomie si ma nevezme. A tiež spustil možné scenáre, ktoré mi hrozia. Holt, nedalo sa viac špekulovať, vrátil som sa k mojej lekárke a so zvesenými ušami som podstúpil dvojhodinovú prehliadku (kontrola tlaku, záťažový test, spirometria, srdečná činnosť, ekg....).
Na konci procedúry som ju ubezpečil, že môže mať čisté svedomie, že pravidelne plávam a otužujem. A teraz, keď je rieka Morava zamrznutá tak si svoju dráhu presekávam v ľade sekerkou (bohužiaľ, klamal som aj so sekerkou, žiadnu nemám, ale mal som prekrížené prsty, takže to sa neráta). Našťastie, som vážne športovec, telom i dušou. (skôr tou dušou): behám, hrám bedminton, squash, v telke sledujem fotbal, občas si zahrám hokej. Potvrdenie mi napokon vydala. Pozorne si ho prečítajte.
Tým pádom som pripravený, nedeľa sa blíži. Posledná noc bola najhoršia. Spal som asi hodinu. Bola mi zima. 1000x som oľutoval že som sa na to dal. Ale ... veď na papieri od lekára mám jasne napísané, že som duševne i fyzicky pripravený, že to zvládnem !!!!
Je ráno, nedeľa 9.1.2011. Otváram okno, zavanie studený vietor. Vonku je vlhko, ale nesneží. Do batohu hádžem plutvy, potápačské okuliare a šnorchel z chorvátska. Pláva sa v centre mesta pri Redute, autom to mám cca 15 minút. Celú cestu mám pootvorené okienko ... a to je aj celé moje otužovanie.
Prichádzam do reštaurácie, kde sa máme zhromaždiť. Som jeden z prvých. Už sa nedá cúvnuť. Postupne sa nazbiera asi 50 otužilcov, všetci sa medzi sebou dobre poznajú, chodia plávať 3x týždenne. Pri zápise sa ma pani pýta, kedy som sa naposledy kúpal v ľadovej vode. Opäť prekrížené prsty, opäť klamstvo. Už mi je trápne dokola klamať, ale nemám na výber. Chcem sa kúpať, tak musím. Problém je v tom, že mne sa až tak moc kúpať nechce. Sadám si do kúta reštaurácie a čakám čo sa bude diať. Prisadol si ku mne asi 50 ročný medveď. Ku svojim budúcim kolegom vôbec nezapadám. Všetci majú tak o 50 kilo viac ako ja, tvária sa suverénne, bavia sa, ja vyplašene kukám okolo. Pán ma posmeľuje, že sa nemám báť, že mám natrénované, tak sa nič nemôže stať. Idem sa ešte pre istotu spýtať pani, ktorá tu všetkému velí, či by si s nami nemohol zaplávať aj „kamarát“, ktorý sa neotužuje, ale že by si to chcel vyskúšať. Pani vyskočila zo stoličky a keby tam „kamarát“ bol, dostane od nej jednu po hube. Ten kamarát, ... to som ja, ale vešať na nos jej to nebudem. Opäť si sadám k svojmu parťákovi. Akurát nešťastne vysvetľuje iným medveďom, že nevie kam má chodiť plávať, lebo mu na záhrade zamrzol bazén. Ďalší riešia, akou sekerkou sa najlepšie presekáva ľad, aby si človek mohol pokojne zaplávať. Mám pocit že som v blázinci. A zrazu zaznie ...“všetci do plaviek, ideme do Dunaja !!!“ Hotovo. Vyzliekam sa a spolu s ostatnými vychádzam na ulicu. Turisti si nás fotia. Je mi strašná zima. Cestou k Dunaju sa dozvedám, že vzduch má 3´C, voda 2´C. Stojíme nastúpení na brehu, spieva sa hymna Ľadových medveďov, vítajú sa zahraničné medvede. z Rakúska, Česka, Poľska. Po dvadsiatich minútach „formalít“ sa začínam nekontrolovateľne triasť. Zrazu zaznie „HURÁ, HURÁ, HURÁÁÁ“ a ja viem, že je to tu. Smerujeme do vody. Všetci nadšene skáču do ľadovej vody a pištia zimou a nadšením.
Vkladám do vody nohu po kotník a mám rovnaké pocity ako vo vani doma. Navyše doma voda mala 10´C, tu má dva. Mechanicky vliezam do Dunaja, mrznem s každým krokom, akoby tisícky ihiel bodali do nôh, do brucha, všade. Za tri sekundy si necítim ruky od lakťov. Len vidím že ich mám, ale akoby boli cudzie. Medveď za mnou kričí že si
mám ľahnúť na chrbát, že ma bude prúd unášať pomalšie a tým budem vo vode dlhšie. Skoro som mu niečo sprosté povedal. Plávam, čo to dá až sa dostávam na čelo pelotónu. Som premrznutý na kosť, prestávajú poslúchať nohy, pľúca fungujú vo svojom vlastnom núdzovom režime, dýcham sekane, čká sa mi. Telo sa bráni ako vie, spúšťa obranné mechanizmy. Našťastie sa blížim k brehu. Opatrne vyliezam z vody. V tom si uvedomujem, prečo majú všetci tie malé úzke buzerantské plavočky. Moje shortkové Quicksivery po kolená model 2010 mi primŕzajú k nohám, sťahujú a trhajú mi chlpy na nohách. Zostávam na brehu, nie že by mi bolo fajn, ale bolí ma každý krok. Postupne vyliezajú ďalšie medvede, pomaly kráčame späť, kde nás čakajú príbuzní a fanúšikovia.
Asi 70ročná pani zahlási, že ona si dá ešte jedno koliečko, ja sa tvárim že som nič nepočul a suverénne prchám. So mnou ďalší desiati, ostatní sa idú ešte schladiť. Prechádzame okolo televíznych štábov a neviem prečo, všetci chcú robiť rozhovor so mnou. Vyzerám vyplašene, ostatní vysmiato, asi pre to. Ďakujem, ale odmietam TV JoJ, aj ďalšie dve TV. Nechcem byť v telke. Opieram sa o zábradlie, ale mokré ruky rýchlo primŕzajú ku kovu. Jedna slečna z TV sa ku mne blíži, asi ju pár ľudí už odmietlo, tak sa slušne pýta, či môže položiť pár otázok. Je z Ružinovskej televízie. Hovorím jej, že v telke byť nechcem, ale že ružinovskú televíziu aj tak nik nesleduje, tak reku, nech sa pýta.
Kamera, klapka ...
Redaktorka: Ako sa voláte ?
Ja: Rasťo
Redaktorka: Ako dlho už otužujete ?
Ja: asi 10 minút
Redaktorka: Nie, myslím, ako dlho už trénujete na plávanie v ľadovej vode?
Ja: asi 10 minút. Nikdy som sa studenou vodou ani len neosprchaval, ja studenú vodu ani nepijem, nerobí mi dobre na hrdlo.
Redaktorka: Pôjdete aj o rok?
Ja: to každopádne NIE. Slečna, viete aká tam je zima ??
Redaktorka: Stop. Počujte, to myslíte vážne ???
Ľudia okolo čo nás počúvajú to komentujú, že asi nie som normálny, možno, že budem zo špeciálnej školy a podobne.
Redaktorka: Ideme ešte raz !! Ako sa voláte ? ...
Časť rozhovoru skutočne odvysielali, volali mi asi 10ti kamaráti, že som hviezda. Odteraz si asi musím nájsť agenta, čo bude za mňa riešiť styk s médiami.
Behom trielime do krčmy, kde máme veci. Sme všetci nik sa neutopil, dokonca je nás o jedného viac, čo si nevie nik vysvetliť. Asi tam zostal ešte z minulej sezóny. Beriem si do ruky šálku čaju ale mám takú triašku, že som všetko vylial. A nie som sám. Pozerám okolo a všetci sa klepú. Je to ako na diskotéke 15 ročných. Z druhého čaju sa už
poriadne napijem a triaška ustupuje. Všetkým ďakujem a pomaly odchádzam. Na cestu ešte dostávam diplom a pozvánku na ďalšiu akciu. O týždeň sa pláva vo Váhu. Končí v prvom koši. Bol to jeden z najsilnejších zážitkov, ale aj jeden z najbolestivejších.
Zlomil som ďalšiu svoju hranicu. Potápanie so žralokmi, Kambodža, Sudán, jedenie červov a kobyliek, bungee jumping,
maratóny, lovenie rýb harpúnou, nočné hľadanie s detektorom kovov .... a teraz aj ľadové medvede. Či ešte pôjdem
plávať ? Asi áno, ale až budúci rok a pravidelnejšie. Som za každú kravinu. Čím väčšia tým lepšie.
Fotogaléria k článku:
Komentáre k článku:
Pre pridávanie komentárov k článkom sa prihláste. Ak nemáte prihlasovacie meno a heslo, zaregistrujte sa tu.