Aké nápoje lásky pili naši veľkímuži

Aké nápoje lásky pili naši veľkí muži alebo                                       Je vždy najlepším afrodiziakom žena?...

        Láska mužov k ženám a žien k mužom vždy inšpirovala a je najstaršou, nikdy sa nemeniacou a práve preto u každého originálnou súčasťou ľudstva. Piesne, básne, obrazy, sochy, divadlo,  dokonca aj tance už od praveku boli výsledkom nejakého vzplanutia, vášne, skutočnej i nenaplnenej lásky. Nevyhli sa jej ani veľké osobnosti svetových, ani tých našich dejín, ba dokonca ani tí, ktorí v mene lásky k národu si ju upierali. Nemusím ísť ďaleko, stačí spomenúť štúrovcov, ktorých predstavitelia skôr či neskôr pochopili, dokonca sa aj samotný Štúr sa presvedčil, že rodina a manželstvo sa nestali „neprekonateľnou prekážkou“ ich revolučného poslania...

       V duchu takejto oslavy lásky či manželstva sa nieslo podujatie myjavského Múzea Slovenských národných rád pod názom Lásky veľkých mužov, ktoré prebiehalo počas„Valentínskeho“ týždňa 9.-13. februára 2015. Jeho zvláštnosťou bolo aj to, že sa naň mohli prihlásiť skupiny najmä zo škôl, pretože od začiatku do konca ho spestrovali viaceré cenné informácie o našich dejateľoch, dokonca mnohých úzko spojených s Myjavou a okolím. Lektorky vás ochotne a častokrát i vtipne zoznámili s ich súkromím, čo vhodne podfarbovali fotografie dvojíc vo vitrínach, ktorých osud spojil nakrátko či natrvalo dohromady....

   Na úvod ste sa mohli dozvedieť, že „Gro všetkého“, leitmotív tejto zaujímavej prechádzky bude Sládkovičova Marína. Snáď každý žiak či študent pozná z tohto diela napr.jeho vyznanie: „No centrom, živlom, nebom, jednotou krás mojich moja Marína!“, ktorému konkuruje snáď iba pamätné zakončenie: „ Možno mi seba samého zhubiť, nemožno mi ťa neľúbiť !“ Básňou sa nielen vysporiadal s predsudkami niektorých štúrovcov o manželstve, ale tento slovenský lyrický bard dokázal, že sa dá spojiť láska k vlasti s láskou k žene : „Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine a obe v jednom objímať!“                   

   S autorom najkrajšej slovenskej ľúbostnej básnickej skladby jeho reálna láska Mária Pichlová „nezakotvila“ v manželskom prístave. Po dvoch rokoch verného čakania na Andreja si Máriu vďaka nepochopeniu ich lásky a nátlaku zo strany jej matky nakoniec „kúpil“ pernikár a výrobca vosku Gerža, s ktorým síce mala hodne detí, no ich život poznačili tragédie, a preto sa z nej stala zatrpknutá žena. Sám Andrej so zlomeným srdcomsa na dlhý čas síce uzavrel pred svetom, nonašiel si druhú láskuAntóniu Júliu Sekovičovú, s ktorou mal 5 detí a zdieľali spokojný život.

      Tým prevýšil v uvažovaní aj samotného Jána Kollára, ktorého výsledkom „rozporu srdca“ je oddeliť lásku k žene a lásku k vlasti. Jeho Slavy dcerabola tiež inšpirovaná láskou k dievčaťuFrederike Schmidtovej, ktorej najväčšou prekážkou bola jej matka, čo je v osude oboch básnikov jediné spoločné. Kollár sa so svojou „Mínou“  zoznámil počas štúdií v Nemecku. Ako sám píše: „zahořel jsem k ní vroucí náklonností zvláště od té chvíle, kdy vypravoval mi její otec o svém původu slovanském“. Kvôli nesprávnej interpretácii našej krajiny („ pustatina, Sibír“) pani Schmidtovou musel odísť sám, ich čakaniu pomáhala len ich korešpondencia. Napokon ich paradoxne naspäť k sebe priviedla až jej smrť, a tak sa po 16 rokoch odlúčenia konečne zobrali a mali dcéru Ľudmilu. 

     Opačný osud však mala láska dramatika Jána Chalupku, brata slávnejšieho básnika Sama                 a autora komédie Kocúrkovo. V Kežmarku sa zoznámil s Barbarou von Wieland,dievčaťom z nemeckej šľachtickej rodiny. Hoci ich cit bol obojstranný, jej rodičia si dobre uvedomovali ich spoločenský rozdiel. A keď amj po roku 1824, keď odišiel do Brezna, pokračovali v kontaktoch, donútili.dcéru, aby mu napísala o ich odmietavom postoji. Stalo sa tak 4. marca 1827, keďBabetta Jánovi oznamuje:        
„Milovaný drahý priateľ! Kto je už raz na to určený, aby trpel, ten znesie všetko                                 a nepodľahne, veď hľa, žijem ešte, i keď som všetko stratila a musela som sa Ťa zrieknuť.Vypovedali teda to strašlivé ´nie´, ktoré ma od Teba na veky odlúči.... Zbohom teda, drahý môj, ži šťastne, nájdi blaženosť v živote! To je moje jediné želanie, ktoré mi ešte zo všetkého ostalo (...) Ešte raz zbohom, len nezabudni celkom na Tvoju nešťastnú BW."

Zostala slobodná. Chalupka sa zakrátko zo vzdoru oženilsĽudovikou Lovichovou. A hoci mali tri deti, postupne o ne prišli, navyše sa vraj z manželky stala hysterická žena. Preto sa čoraz viac vracal k dávnej láske a na smrteľnej posteli si prial jediné: portrét Babetty, čo mu napodiv Ľudovika splnila. Profesor kežmarského lýcea Hugo Stenczel ho poslal s pozdravom:„Milostivá pani! Podľa Vášho a Vášho cteného pána manžela želania prijmite od Fräulein Babette von Wieland pýtaný portrét. Prajem čoskoré vyzdravenie ctihodnéhmu starcovi, ktorému oddajte môj úprimný pozdrav." Dorazil však neskoro,.lebo Ján sa ho nedožil. Zomrel 3 dni pred jeho doručením -15. 7. 1871.

Na náhrobnom kameni Babety je vyryté srdce, dôkaz jej vernej lásky. V srdci bol údajne ešte červený kameň toho istého tvaru.Jeho obrysy ostali. Tieto stopy bude vidieť ešte aj vtedy, keď už aj text na hrobe bude dávno nečitateľný... Symbol celoživotnej, hoci nevyplnenej láskyBabetty von Wieland k Jánovi Chalupkovi...  

O podobných peripetách lásky, no so šťastným koncom, sme sa dozvedeli z menej známej ľúbostnej korešpondencieSvetozára Hurbana Vajanského (syna slávneho Hurbana) budúcej manželke Ide Dobrovitsovej, pochádzajúcej z rodiny ponemčených Slovákov a žijúcej v Bratislave. V 1. ukážke cítiť ešte nejakú nedôveru medzi nimi:

   „Moja Idka! Neprečítal som celý list, nemohol som... Ty si ľúbená, dala si niekomu nádej...Prisahám Ti, že Ťa stále ľúbim...Ty sa musíš vzdať obmedzenej fašiangovej fantastickej predstavy... Ak Ťa skutočne urobí šťastnejšou ako ja, tak ustúpim... Budem Ti podrobnejšie písať! Teraz  som taký biedny a nešťastný ako nikdy v živote...                                                                              Nešťastný Svetozár, žobrák  všetkých žobrákov“                                                        Ďalší list dokazuje, že to dlho netrvalo a zmierili sa:                                                                                    „Moje milé, zlaté dieťatko!Ty moja najnovšia Hlbočianka so zlatými, smutnými očami, rojko majúci túžbu po domove....Vôbec nechodím medzi ľudí, žijem len pre svoju prácu a pre Teba! ...Píš slovansky a nenechaj sa opäť štyri razy napomínať. Tvoj verný Sveťo“                                                 

Tretia ukážka je už list napísaný krátko  po zasnúbení (máj 1870):                                               „Moja zlatá, večná láska!                                                                                                                                             Moje srdce je dnes večer plné, prekypuje nevýslovným ...Idka, Ty mi robíš život cenným, len skrz Teba som sa naučil ceniť, začal som ho mať rád od tej doby, čo som predmetom Tvojej lásky. Ty si mi dnes opäť poskytla dôkazy svojej čistej, večnej lásky.... Ty sa staneš, ak Boh pomôže, mojou milou manželkou.... Na Tvojej milovanej hrudi si odpočiniem od zápasov krutého života.“                                                                                                                                  Ida sa stala Vajanského manželkou v Bratislave 4. 5. 1875.

Zaujímavý príbeh lásky mal i jeho otec Jozef  Miloslav Hurban, ktorého priebeh iste ovplyvnil aj pobyt v našom regióne, dokonca počas vystúpenia prvého národného nitrianskeho divadla v Myjave, kde sa tiež stretával  s  Aničkou Jurkovičovou zo Sobotišťa. Krásna a vzdelaná mladá dáma mala pytačov nadostač – od „pekného Janka“ Francisciho, ktorý jej venoval nádherné básne, až po Samka Štúra. V oboch prípadoch to ale bola „láska nesvadbová“, pretože kým Janko Francisci si nakoniec po vzore Ľudovíta Štúra vybral veci národné a odmietol Aničkinu lásku, ktorá by „dávala krídla orlovi“, u Samka Štúra išlo skôr o lásku platonickú. Táto skvelá žena nakoniec porazila spoločenské predsudky, ktoré zošnurovali 19. storočie. Národovkyňa a prvá ochotnícka herečka naštartovala emancipáciu slovenských žien ainšpirovala ich. Vzťahom s Hurbanom takmer rozhádali štúrovcov! Jeho tajná náklonnosť voči Aničke bola napokon odmenená. Štúr svadbu najlepšieho priateľa označil za „jeho pohreb“, no po nej, keď si s nevestou zatancoval  Ich manželstvo možno ako prvé ukázalo samotnému Štúrovi, si začal uvedomovať, že inteligentná žena môže byť svojmu druhovi nielen oporou,ale aj pomocou a inšpiráciou v jeho ťažkom poslaní. A že bolo ťažké aj pre Miloslava i jeho syna Sveťa, nasvedčuje ich prenasledovanie a väznenie, ale práve vtedy pri nich stáli ich ženy i celá rodina.Aj čo sa týka spisovnej slovenčiny, štúrovci ju uzákonili práve na Hurbanovej fare v Hlbokom..                                                        

    Kto by v našich končinách nepoznal lásku nášho najväčšieho Slováka? Romantikov vždy nanovo dojímajú detaily nežnej ľúbostnej romance Milana Rastislava Štefánika a Talianky Giuliany Benzoni. O ich osudovom stretnutí páše po rokoch Giuliana vo svojej knihe Život rebelky, ako muž s „očarujúcimi modrými očami“ vybral z vrecka skalku a venoval jej ju s vysvetlením, že vzácny kameň vlastnoručne vylovil z oceána pri brehoch ostrova Tahiti. Nebol to jediný dar. V závratnom tempe udalostí nasledoval ďalší: prsteň. Milan Rastislav ho Giuliane podával s vysvetlením: "Tento prsteň nosím stále so sebou pre ženu, ktorá bude stáť po mojom boku a stane sa mojou životnou družkou“ Mal ešte v roku 1919, ako sa dvojica dohodla krátko pred leteckou tragédiou, zavŕšiť sobáš. Hoci jeho snúbenica Giulianamala nielen kvôli majetku, ale aj kráse, veľa nápadníkov,zostala mu verná až do svojej smrti,. Podobne aj viaceré ženy, ktoré ho milovali – Lidunka Bílá, Emília Chovanová,Luisa Weissová, Tahiťanka Jeanne, Antoinette Jansenová, Alžbeta Zigmmundíková... – aj keď sa niektoré vydali, niektoré rozviedli, ale určitú vernosť mu tiež zachovali..

  Asi najvúčšie problémy kvôli „vzplanutiu srdca“ mal spomínaný Ľudovít Štúr. Hoci ho  v „sľube vlasti“ viazala devínska prísaha o bezženstve, nedokázal odolať minimálne trom tmavovláskam: spisovateľke Bohuslave Rajskej, zrušenej snúbenici Márii Pospíšilovej a takmer manželke Adelke Ostrolúckej, ktorá keby nebola  nešťastne podľahla týfusu, asi by po vzore Hurbana dokázal zdieľať svoj strastiplný život po jej boku. A snáď by sa mu aj ľahšie prekonávali prekážky.

    Alebo niektorí z týchto mužov podcenili v tom čase na Slovensku ešte používané afrodiziaká = „ nápoje lásky“? Veď aj o tých bola vzápätí reč. Na mušku si ich múzeum zobralo hneď niekoľko. Spomedzi tých najextrémnejších napr. durman sa v stredoveku používal pri zvádzaní chladných žien a žien, ktoré neznášali mužov. Vo väčších dávkach obete neboli schopné odporu alebo zaspali, čo sa ale často zneužívalo aj pri prepadoch.Vôbec najstarším známym afrodiziakom starých Egypťanov bol sušený krokodíli penis. Používali sa aj sušené jelenie parohy, pomletý roh nosorožca, sušené samčie pohlavné orgány jeleňa získané počas ruje,jašteričie chvostíky, či ostne morských ježkov.Šťavu z makovíc ako ópium i afrodiziakum používali hlavne v Indii a v Číne, aj vo forme potraviny. Inšpirovalo to erotickú fantáziu a posilňovalo pocity nehy. V orientálnych krajinách sa z ópia pripravovali pilulky radosti v kombinácii s ďalšími látkami. V Egypte a Babylone sa pri chrámových náboženských slávnostiach používalo veľmi často víno. S rôznymi prísadami a bylinkami sa podávalo napríklad pri orgiách spojených s kultom boha Dionýza Muchotrávka červená v sušenej podobe dráždila,semená anízu podnecovali k sexuálnej aktivite, zázvor pravý dodával vraj telu „oheň“ či bazalka pravá a jej éterické oleje vraj doteraz spestrujú sexuálny život. Potenciu podporoval - podľa historických údajov – med, najmä ten z rozmarínu. (Najväčšiu hodnotu podľa našich predkov- brtníkov má ten od divých včiel). Prostriedkom, ktorý vraj povzbudzuje aj dnes telesné i duševné funkcie, je aj propolis – ďalší včelí produkt s vlastnosťami.afrodiziaka.Čokoláda – vďaka fenyetylamínu dáva pocit pokoja a uvoľnenia, .navodzuje nálady, povzbudzujúce bližší súzvuk dvoch duší, podobne ako banán zvyšuje ich predstavivosť...

     A že aj farebnosť, konkrétne červená farba sa odjakživa spájala s láskou, svedčí aj fakt, že červené valentínske srdiečka či bordové víno neodmysliteľne patria do tejto témy tém. A tak sme si symbolicky na konci všetci ťukli pohármi s červeným mokom( neprezradím, akým), aby nám tá láska prekvitala navždy. 

     „Na svete žijú zázrační ľudia, ba priam magickí. Majú dar od Boha meniť skutočnosť na krásny sen a naopak, sen na nekonečnú reťaz čarovných príhod."  Ak Giuliana aj po rokoch napísala toto o svojom milom a našom Štefánikovi, značí, že ich krásny vzťah zostal večný.
Jej srdce zasiahol ten povestný amorov šíp navždy. Lebo iba ten,kto lásku nepoznal, vlastne poriadne nežil!