33. Čs. legionársky pluk a Československý zbor Talianskych legionárov v Šoporni

33. Čs. legionársky pluk a Československý zbor Talianskych legionárov v Šoporni v r. 1918 – 1919.

Dňa 28. októbra 1918 bola vyhlásená samostatná Československá republika. Stalo sa to deň po tom, čo spojenecké vojská prekročili rieku Piavu. Dňa 3. Novembra 1918 generál von Weber uzatvára vo Ville Giusti u Padovy so spojeneckými vojskami prímerie. Prvá svetová vojna je skončená.

25. novembra 1918 zástupcovia víťazných mocností v Paríži stanovili dočasnú demarkačnú čiaru medzi Československom a Maďarskom. Demarkačná čiara prebiehala stredom toku Dunaja, od Moravských hraníc až k ústiu Ipĺu a k Lučencu, cez Rimavskú Sobotu, Užhorod a ďalej stredom rieky Uhu až k Užockému priesmyku.                                                                                                                                                             

20. marca 1919 bola stanovená nová demarkačná čiara, čo znamenalo, že maďarské vojská sa mali stiaknuť o niekoľko kilometrov do vnútra svojho štátu. Maďarská vláda s týmto novým určením hraníc nesúhlasila. Medzi Československom a Maďarskom vznikol vážny medzinárodný konflikt.

K zabezpečeniu  štátnych hraníc bolo rozhodnuté vyslať na Slovensko dobrovoľnícke jednotky. Prvé z nich vstúpili na územie Slovenska už 2. 12. 1918. Koncom decembra roku 1918 prichádzajú na Slovensko prvé transporty Československých legionárov z Talianska. Československý zbor Talianskych legionárov sa skladal zo 6. a 7. divízie v počte 19 000 mužov.  Jeho veliteľom bol generál L. Piccione, ktorý sa stal súčastne 24.12.1918 vrchným veliteľom celej Čs. armády na Slovensku so sídlom v Kroměříži. Až 18.1.1919 vyhlásilo MNO brannú pohotovosť a povoláva do armády ročníky 1898 a 1892. Tým zastavuje tvorenie ďalších dobrovoľníckych oddielov. Demobilizácia čs. dobrovoľníkov bola nariadená MNO III./ 9 dopl. k čís. 37 194 až 21. Októbra 1920.

Obdobná situácia, ako na Slovensku, nastala na Těšínsku, kde sa po rozpade Rakúsko – Uhorska vytvorila 29. 10.1918 v Těšíne „ Poľská Národná politická rada „ , ktorá prehlásila celé Těšínsko, až po Ostravicu za súčasť Poľského štátu. Deň na to 30.10.1918 ustanovil sa v Ostrave „ Zemský Národný výbor Slezský „ , ktorý prehlásil Opavsko a Těšínsko za súčasť Československého štátu. V dňoch 23. až 30. januára 1919 obsadili Československé vojenské jednotky pod vedením pplk. Šnejdárka Těšínsko, Opavu a Spiš. Územie obsadili: 21. Strelecký pluk Francúzskych légií, časť jednotiek 35. a 33. streleckých plukov Talianskych légií, dvadsať asistenčných rot a II. pluk Stráže slobody. Vo februári bola na Těšínsko presunutá IV. Čs. pešia brigáda, ktorá bola neskôr presunutá na Slovensko.

Prvým vojensky hodnotným československým pravideľným vojenským útvarom na územínovovzniknujej Čs. republiky bol 30. Peší pluk z Vysokého Mýta /K. K. Landwehr – Infanterieregiment Hohenmauth Nr. 30 /, v čele s pplk. Beranem, ktorý sa vrátil do Čiech z Talianskeho frontu dňa 15.11.1918. Šlo o ucelený a disciplinovaný Rakúsko – Uhorský bojový útvar o celkovej sile 1737 mužov, ktorí si so sebou okrem bojových skúseností priviezli tiež relatívne dobrú výzbroj a predovšetkým výbornú disciplínu a bojovú morálku. V nastávajúcich bojoch o Slovensko sa veľmi osvedčil.

Prvou jednotkou ČSR vojska na Slovensku sa viacmenej náhodou stal náhradný prápor 25. Rakúsko – Uhorského streleckého pluku. Vojaci tohto pluku sa vracali z vojny / z Talianskeho frontu / cez Rakúsko a južnú Moravu cez Hodonín,kde ich miestne úrady požiadali, aby v neďalekom Slovenskom meste Holíč, kde rabovali a terorizovali miestne obyvateľstvo maďarské vojská, zjednali poriadok. Vojaci 1. Novembra 1918 prekročili Česko – Slovenské hranice a obsadili Holíč. Potom, čo dostali posilu / 100 mužov a dva guľomety / od 101. pešieho pluku z Českých Budejovíc zahájili ďalší postup na Bratislavu. 8. Novembra 1918, približne 15 km severne od Bratislavy bola dojednaná prvá demarkačná čiara. 26. Novembra 1918 Československé vojsko prechádza do protiútoku a vytláčajú Maďarov z pozícií a oslobodzuje Trnavu. 9.12.1918 Sereď a pravdepodobne aj Šoporňu. Týchto bojov sa zúčastňuje hlavne Československý zbor Talianskych legionárov, ale aj Vysokomýtska asistenčná rota, ako súčasť 30. Československého pluku, ktorý bol začlenený do Československého zboru Talianskych legionárov.  Sereď a Šoporňu oslobodzuje 33. Čs. legionársky pluk. 12. decembra 1918 sa Čs. vojsko  dostáva na líniu Nitra – Topoľčany – Prievidza – Čadca a na juhu Leopoldov – Sereď. Prvým veliteľom Čs. zboru Talianskych legionárov bol generál Graziani. Od 25. 10. 1918, ako bolo už spomenuté bol veliteľom celého armádneho zboru Československých legionárov menovaný generál Piccione, ktorý sa stal súčastne dňom 24.12. 1918 vrchným veliteľom celej Slovenskej poľnej armády so sídlom v Kroměřiži.

Talianska vláda povolila svojim dekrétom z 21. apríla 1918 utvorenie Československej armády v Taliansku. Na jej vytvorení mal veľké zásluhy generál Milan Rastislav Štefánik. Výzvedné hliadky, ktoré už dlho predtým pracovali na celej dĺžke fronty, boli zlúčené v 39. výzvedný pluk, ktorého veliteľom bol plukovník Attilio Vigevane. Formovanie Československej divízie prebiehalo za veľkého nadšenia vo Foligne už v apríli 1918, ktoré po čase kapacitne nestačilo a preto boli jednotlivé pluky, prapory a oddiely, akonáhle boli sformované, dopravované do už pripravených posádok v Umbrii. Vo Folignu zostalo iba veliteľstvo divízie a veliteľstvo II. brigády a doplňovacieho zboru. VI. Československá divízia sa skladala z dvoch brigád XI. a XII. Každá brigáda mala dva pluky. XI. brigáda mala pluk č. 31 a č. 32, XII. Brigáda  mala pluk č. 33 a č. 34. Každý pluk mal tri prapory s príslušnými oddieľmi. Pretože Čs. divízia v Taliansku bola súčasťou celej zahraničnej Československej armády, dostala poradové číslo VI. Prvých päť  divízií a prvých dvadsať číslic plukov bolo rezervovaných Čs. armáde v Rusku a vo Francuzsku. VI. Divízia sa zúčastnila po boku Talianskej armády veľkej bitky u Vittoria Veneto.                                                                                                                                                       

Najviac Talianskych legionárov prišlo do zboru zo zajateckých táborov St. Maria – Capua Vetera pri Neapoli, alebo zo zajateckého tábora na ostrove Asinaria u severozápadného pobrežia Sardínie. Časť legionárov tvorili príslušníci Českej a Slovenskej národnosti bývajúci v cudzine, prebehlíci a zajatci, ktorí sa dobrovoľne do Čs. vojska prihlásili.                                                                                                                 

Československé domobranecké prapory v Taliansku boli vytvorené zo zajatcov Rakúsko – Uhorskej armády Českej a Slovenskej národnosti, ktorí boli zajatí pri bitke na Pijave a po nej. Celkove bolo v Taliansku vytvorených 55 praporov o sile 55 000 mužov.                                                                                          

Dňa 8.12.1918 sa konala v Padove prísaha celého armádneho zboru, kde boli odovzdané peším plukom prapory – zástavy. Slávnosti sa zúčastnil Taliansky kráľ a prezident Česko-Slovenskej republiky T.G. Masaryk. Dňa 14. Decembra 1918 odišieľ prvý transport Čs. talianskych legionárov do vlasti. Československá domobrana sa začala vracať do republiky až koncom marca 1919. Na Slovensku bojovalo len 10 praporov. Od Talianskych legionárov sa líšili tým, že legionári mali klobúk s perom a domobrana iba čapicu.

Na priložených lístkoch, ktoré boli odoslané v máji r. 1919 zo Šoporne, cez poštový úrad Sereď do Hraníc na Morave je zdokumentovaná prítomnosť príslušníkov Čs.Talianskych légií / 33. Čs.legionársky pluk / na území obce Šoporňa v pohnutých časoch ranného vytvárania sa prvého Československého štátu.                                                                                                                                    

Medzinárodné uznanie Československých hraníc bolo uskutočnené mierovými zmluvami Versailleskou 28. Júna 1919.Trianonskou zo 4. Júna 1920, s neratifikovanou Severskou zmluvou z 10. Augusta 1920. Právne hranice Československa boli určené, ale i napriek tomu sa územie Slovenska muselo od Maďarov obhájiť vojenskou silou. Do úradov, fabrík, štátnych inštitúcii a pod. sa dosadzovali Slovenskí a Českí úradníci a inteligencia, ktorí nahradili kolaborujúcich Maďarov. Až potom sa mohlo povedať, že Československý štát je vytvorený a funguje.

Pre mňa, ako občana Šoporne a rodáka zo Šoporne predstavuje 33. Čs. legionársky pluk a Československý zbor Talianskych legionárov, vojenskú silu, ktorá priniesla do Šoporne po 1000 ročnej nadvláde Maďarov nad Slovákmi slobodu.

Ing. Stanislav Novosad                                                                                              V  Šoporni  október  2014