25. výročie vyslania jednotky do misie UNPROFOR - HISTÓRIA
Ondrej Urban | Od svojho vzniku 1. januára 1993 Slovenská republika deklarovala ambíciu stať sa nielen konzumentom, ale aj aktívnym prispievateľom k medzinárodnej bezpečnosti a aktívne sa podieľať na politických a vojenských opatreniach medzinárodného spoločenstva pri hľadaní mierového riešenia z konfliktov v rozličných častiach sveta. Aktívna účasť Ozbrojených síl SR v mierových operáciách medzinárodného spoločenstva a riešení krízových situácii aj za našimi hranicami prispieva k bezpečnosti každého občana Slovenskej republiky a zlepšuje naše postavenie v rámci medzinárodného spoločenstva.
Po rozdelení ČSFR prijala Slovenská republika ako jeden z nástupníckych štátov rozhodnutie pokračovať v plnení všetky prijatých medzinárodných záväzkov. V tom období pôsobil v rámci Ochranných síl OSN UNPROFOR v bývalej Juhoslávii s priestorom zodpovednosti zahŕňajúcim oblasť Plitvických jazier na území Chorvátska československý peší prápor s priestorom zodpovednosti zahŕňajúcim oblasť Plitvických jazier na území Chorvátska, ktorá bola vtedy súčasťou tzv. Republiky Srbská Krajina. Po zániku federácie prevzala mandát pešieho práporu Česká republika a Slovenská republika dostala od OSN ponuku nahradiť úlohu kanadského ženijného práporu, ktorému končil mandát na konci apríla 1993. Národná rada SR rozhodla o vyslaní ženijno-mostného práporu do mierovej misie UNPROFOR uznesením č.160 z 18. marca. Zabezpečením prípravy bola poverená 3. ženijná brigáda v Seredi pod velením plukovníka Ing. Daniela Držíka a za veliteľa ženijného práporu mierových síl OSN bol vymenovaný plukovník Ing. Ľubomír Kolenčík, ktorý mu velil do decembra 1994.Po ňom sa vo velení vystriedali plukovník Ing. Daniel Kostra od decembra 1994 do augusta 1995 a plukovník Ing. Rostislav Šmehlík od septembra 1995 do mája 1996. Jadro ženijno-mostného práporu tvorili vojaci pôsobiaci vo federálnom pešom prápore a zároveň oslovili ďalších profesionálnych vojakov i záujemcov z radov vojakov a dôstojníkov v zálohe, ktorí začali prichádzať do Serede a Nitry 23. marca 1993. Výzbroj práporu vyzbrojili ľahkými pechotnými zbraňami na vlastnú obranu v súlade mandátom OSN a vybavili materiálom a technikou na plnenie odborných úloh. Ubytovacia skupina 97 vojakov pod velením plukovníka Ing. Kamila Šipulu odišla zo Serede 1. a 2. mája 1993 dvoma vlakovými súpravami. V chorvátskom meste Daruvar pripravili ubytovacie priestory pre veliteľstvo a štáb práporu, pri meste Lipik tábor pre hlavné sily a logistické jednotky. Celý prápor (SLOVENGBAT) v počte 418 osôb dorazil na miesto určenia 26. mája 1993. Medzi hlavné operačné úlohy patrila rekonštrukcia mostov, ciest a ďalších objektov, vytyčovanie zamínovaných úsekov, zaistenie mínovej bezpečnosti, budovanie úkrytov, ochranných stavieb, vŕtanie studní a ťažba vody, školenie ostatných jednotiek v oblasti mínového nebezpečenstvom a humanitárna pomoc obyvateľstvu. „Tam, kde prešli slovenskí ženisti, môže bezpečne, bez obáv o svoj život, prejsť ktokoľvek,“ povedal hlavný veliteľ mierových síl OSN v bývalej Juhoslávii francúzsky generál Bertrand de la Presle pri svojej rozlúčke s misiou. Týmito slovami zhodnotil takmer trojročné pôsobenie Slovákov na Balkáne. Jednotky práporu plnili úlohy na viac ako 30 miestach v Chorvátsku i Bose a Hercegovine, napríklad v Gračaci, Knine, Topusku, Gline, Medaku, Váreši, Zenici, Sarajeve, na hore Igman, na rieke Neretva a inde. Od júna 1994 sa stal najdôležitejším strategickým bodom tzv. Cesty života (Life Line), ktorá spájala Sarajevo s jadranským pobrežím. Počas blokády mesta to bola jediná trasa pre konvoje s humanitárnou pomocou.V operácii zahynuli dvaja príslušníci OS SR - 22. apríla 1993 rotmajster Igor Rigo pri delostreleckej prestrelke a 27. októbra 1994 čatár Vladimír Grman pri zlyhaní hydrauliky zdvíhacieho zariadenia pri inštalácii anténnych spojovacích systémov.
V máji až auguste 1995 obnovila chorvátska armáda úspešným vykonaním operácie Blesk a Búrka kontrolu nad väčšou časťou tzv. Republiky Srbská Krajina. Z oblasti bolo vyhnaných 150-200 tisíc Srbov, ktorí sa usadili sčasti vo východnom Slavónsku. Po skončení mandátu UNPROFOR v januári 1996 bola vytvorená Prechodná správa OSN pre východné Slavónsko, Baranju a západný Sriem – UNTAES (United Nations Transitional Administration for Eastern Slavonia) na území Chorvátska.Do tejto misie sa presunul aj slovenský ženijný prápor, ktorý predtým pôsobil v UNPROFOR. Jeho úlohou bolo zabezpečiť prijatie nových jednotiek – pakistanského a jordánskeho mechanizovaného práporu, ukrajinskej vrtuľníkovej eskadry a pechotnej roty a argentínskej prieskumnej roty, ako aj vybudovaťinfraštruktúru nového veliteľstva misie vo Vukovare. Od marca 1996 do januára 1998 plnil takmer 700 odborných úloh ako ženijný prostriedok hlavného veliteľa misie. Jeho prechod do východného Slavónska riadil plukovník Ing. Rostislav Šmehlík. Od 1. septembra 1996 ho vo funkcii veliteľa vystriedal plukovník Ing. Štefan Jangl, PhD. Veliteľstvo, štáb a pomocné jednotky sídlili vo Vukovare-Borovo, prevažná časťosôb a techniky v tábore Marinovci a zvyšok v tábore Brod Pustara. V priebehu rokov 1996-1998 sa v UNTAES vystriedalo 820 príslušníkov Ozbrojených síl SR. Mandát UNTAES skončil 15.1.1998 a 26.2.1998 sa vrátili posledný vojaci na Slovensko.
Príslušníci SLOVENGBAT počas pôsobenia v bývalej Juhoslávii okrem iného postavili 37 mostov, upravili 631 km ciest, zničili viac ako 30 ton munície rôzneho druhu, hľadiska mínovej bezpečnosti preverili 363 km ciest a 1 998 305 m2 plôch. Ich činnosť bola orgánmi medzinárodného veliteľstva a OSN vysoko hodnotená a výrazne prispeli k vzornej reprezentácii Slovenskej republiky v zahraničí.Slovenskí vojaci získali renomé spoľahlivých partnerov a profesionálov výnimočných kvalít. Počas uplynulých 25 rokov bolo do mierových misií vyslaných zo Slovenska takmer 20 tisíc ľudí, žiaľ 56 z nich neprežilo.
Odchod prvých slovenských vojakov ženijného práporu mierových síl OSN do misie UNPROFOR pripomína pamätník pri autobusovej stanici v Seredi, ktorý bol slávnostne odhalený 11. mája 2013.
Tento rok uplynie 25 rokov od tejto udalosti, ktorá sa výrazne zapísala do histórie Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Ministerstvo obrany SRv spolupráci s vedením mesta Sereď, občianskym združením UN-VETERAN SLOVAKIA, Zväzom vojakov SR – klub Sereďa ženijným práporom Sereď srdečne pozýva všetkých občanov Serede na slávnostný akt položenia vencov k pamätníku UNPROFOR, ktorý sa uskutoční v piatok 4. mája 2018 o 09:30 hod.
Za riadiaci výbor UN-VETERAN SLOVAKIA
pplk. v.v. Ing. Ondrej Urban
8. 7. 1997 - návšteva Tudjmana vo Vukovare pred prezidentskými voľbami - cestou späť je jeho vlak kameňovaný nespokojnými Srbmi.
15. 7. 1997 - začiatok odchodu vojakov UNTAES - postupne odchádza asi 2500 ľudí.
24. 8. 1997 - slávnostné otvorenie kultúrneho domu Slovákov v Iloku, na ktorého obnove sa podieľali slovenskí ženisti.
September 1997 - slovenský ženijný prápor ruší tábor v Brodski Pustara a presúva sa do Marinovacu, počet sa znižuje z pôvodných 600 na 350 vojakov. Nový školský rok v oblasti poznamenáva spor o učebné osnovy, podľa dohody budú vystavované dvojjazyčné srbo-chorvátske vysvedčenia. BR OSN rozhoduje o ukončení mandátu UNTAES 15. 1. 1998.
3. 10. 1997 - chorvátska vláda prijala rozsiahly program na uzmierenie medzi Chorvátmi a Srbmi, vrátane možnosti návratu utečencov.
13. 11. 1997 - Slovengbat má 250 príslušníkov.
13. 1. 1998 - slávnostné spustenie vlajky OSN na veliteľstve Slovengbatu v Klise.
15. 1. 1998 - oficiálny prechod východného Slavónska pod chorvátsku správu. Poslední slovenskí vojaci sa vrátia do vlasti koncom februára.
Komentáre k článku:
Pre pridávanie komentárov k článkom sa prihláste. Ak nemáte prihlasovacie meno a heslo, zaregistrujte sa tu.