Odliv mozgov, príliv chudobných utečencov nezachráni

Chudoba a ťažko znesiteľné podmienky na život najmä v afrických krajinách prípadne v krajinách tzv. tretieho sveta sú nám známe už desiatky rokov. Hlavne cestovatelia na vlastnej koži vnímajú, čo je chudoba a beznádej u ľudí, pre ktorých aj obydlie postavené z hrdzavého vlnkového plechu v slume je neskutočným majetkom. A to väčšinou žijú niekde medzi odpadkami v časti mesta sociálne, ale aj teritoriálne oddeleného od civilizácie a tým aj reálnej možnosti zarobiť peniaze na ako také prežitie väčšinou nie malej rodiny. Deti po školách môžu len snívať, ich problémom nie je značka oblečenia, mobilného telefónu alebo tabletu, ale holé prežitie.

Jeden by povedal, že pri dátume, ktorý píšeme je to nemožné a možno je tomu ochotný aj uveriť, pokiaľ sa nepohne od počítača a dovolenku trávi v Chorvátsku, prípadne aj v Tunise či Egypte, no za vysokým murovaným plotom chráneným ozbrojencami so samopalmi.

Chudoba krajín tzv. tretieho sveta sa nás donedávna akože netýkala i keď práve tu v archíve našich médií je možné nájsť články na problematiku upozorňujúce už v prvej polovici roku 2011.

K nahliadnutiu mimo reportáží z cestovania odporúčam aspoň tieto dva materiály:

http://www.seredonline.sk/clanky/taliansko-ma-hned-viacej-problemov-s-imigrantami/

http://www.seredonline.sk/clanky/v-nespravny-cas-na-nespravnom-mieste/

Je to podobná situácia, ako pri Grécku  a účasti Európy na tak závratnej pomoci, ktorá sa po rokoch ukázala ako nezmyselná - čím to je, že obyčajní ľudia dokážu do problému vidieť a upozorniť na neho verejne štyri či päť rokov skôr, ako sa problém vyostrí a začnú reagovať aj politici a odborníci mimoriadne dobre platení vo svojich funkciách za predvídanie a riešenie problematiky dostatočne zavčasu?

Je tu doba, kedy sa problém imigrantov začína bytostne dotýkať už aj Slovákov. Zatiaľ síce len obdobnými akciami, ako bola napr. tá sobotňajšia na Námestí SNP no o pár týždňom určite aj priamo stretávaním imigrantov na železničných staniciach či ďalších verejných priestoroch slovenských miest.

Na jednej strane sa určitého počtu imigrantov báť nemusíme, no s väčším množstvom ekonomických migrantov sa Slovensko inak vysporiadať nedokáže. Úplne odlišné pracovné a sociálne návyky, ako aj štýl života neumožnia dostatočne rýchle začlenenie väčšieho množstva týchto ľudí do spoločnosti, ktorá sa dlhodobo sama potýka s vysokou nezamestnanosťou, nízkymi príjmami a ďalšími každodennými problémami. Napätie spoločnosti sa bude zvyšovať a radikalizovanie určitých skupín obyvateľstva bude ešte výraznejšie.

Je pravdou, že krajiny Európskej únie vymierajú - na maličkom a na pomery únie chudobnom Slovensku je tento problém citeľný ešte viac. Dnes už stotisíce mladých šikovných ľudí odchádzajú za vyšším zárobkom a lepšou budúcnosťou do krajín západnej a severnej Európy. Je naivné myslieť si, že ich odlev nahradíme prílevom imigrantov z Afriky či blízkeho východu. Poviem to zjednodušene, odchod mozgov príchodom holých zadkov nenahradíme.

Toto však platí aj v súvislosti so samotnými migrantami opúšťajúcimi svoju krajinu. Na naše pomery sú to väčšinou ťažko uplatniteľní chudáci, no na pomery ich krajiny ide o tých šikovnejších a svojim spôsobom bohatších, ktorí si cestu do Európy vedia zabezpečiť a môžu dovoliť. A je už úplne jedno či zo zdrojov vlastných alebo požičaných. Všetky totiž raz niekto musel alebo bude musieť zaplatiť.

Skutočne jedinou cestou ako pomôcť miliardám chudobných je dať im možnosť prežiť vlastnými silami a vo svojej komunite. Nie možno nerozvážnymi a príliš liberálnymi rozhodnutiami ich vtiahnuť do kultúry a štýlu života, ktorý im je po generácie cudzí.

Som za pomoc utečencom, ktorí svoju krajinu opúšťajú pre vojnu z obáv o svoj život. Som za pomoc rodinám s deťmi, no každodenné reportáže s pohľadmi na osadenstvo väčšiny člnov pri záchranároch pobrežnej stráže mi akosi napovedajú, že skôr sa jedná o biznis ako konanie z núdze.