Prihlásiť sa Prihlásiť sa | Registrácia Nová registrácia
Rescue Online | Sereď Online | SOL archív | Reportér 24

Najhoršia je mlčiaca väčšina
Označenie inzercie
Sereď Online

ISSN 1337-8481   Dnes je 19. 3. 2020, meniny oslavuje: , zajtra
RSS Export článkov
Top panel
Vrazda novinára a jeho priatelky nesmie zostat zabudnuta
Označenie inzercie
Wifina - internetove pripojenie pre verejnost
Označenie inzercie
RubrikyRubriky
FOTO
Označenie inzercie
ŠKOLA DEMOKRACIE
Označenie inzercie
EXPEDICIA BALKAN 2014
Označenie inzercie
Sherlock Holmes
Označenie inzercie
Lekáreň
Údaje o lekárskej službe na dnešný deň nie sú dostupné.

Kino Nova
Múzeum Sereď
Farnosť Sereď
Označenie inzercie
Historické fotografie
Sereď
Označenie inzercie
Linky
Videá

V tme (poviedka)

Prvýkrát som ju videla ako malé dieťa. Mala som asi sedem rokov a viem že sa mi to nezdalo. Bol večer. Sedela som spolu s rodičmi v kuchyni. Otec čítal noviny a mama varila večeru. Lahodná vôňa mäsa sa šírila vo vzduchu. Ja som sedela a čakala. Chcela som niečo povedať, ale mala som zakázané rušiť otca pri čítaní a tak som len ticho pozorovala jeho zbierku loveckých nožov na stene. V žalúdku som pocítila nepríjemný pocit hladu zvierajúci moje vnútornosti. Odhrnula som si ofinu z očí a hlasno si povzdychla. Otec zdvihol zrak od novín. To nie je dobré, vždy keď sa na mňa pozrel takýmto pohľadom, cítila som akoby mi ktosi vrážal do chrbta tisícky ihiel...Bolo to naozaj nepríjemne. Sklopila som zrak a snažila som sa myslieť na niečo veselé, v mysli sa mi však vynorili len nepekné spomienky na otca s remeňom v ruke. Striasla som sa a srdce mi začalo prudko biť. „Nemáš čo robiť?“ Spýtal sa so sarkastickým tónom, pričom trochu prižmúril oči. V krku sa mi vytvorila strašná hrča a nemohla som so seba vydať ani hláska. Nakoniec som odpovedala, i napriek tomu že otca vôbec nezaujímala odpoveď. Keď sa raz rozhodol ma potrestať, tak ho nič nezastavilo. „Mám“. Otec sa postavil a priskočil ku mne. Znovu som pozrela na matku v nádeji, že sa ma zastane. Ona však rýchlo odvrátila pohľad a pokojne pomiešala polievku. Otec ma schmatol za rukáv a začal ťahať preč z kuchyne. No prosím, už je to tu zas. Vždy keď sa mu niečo nepáči, tak ma tam odvedie. Do malej kutice, ktorú otec vytvoril špeciálne pre mňa. Nenávidela som to. Okrem jednej postele tam nebolo nič. Len tma a zima a pach čohosi, čo som nedokázala pomenovať. Stále sa mi v hlave ozýva ten zvuk škrípajúcich dverí a zvrtnutie kľúču v zámke, keď sa za mnou zavrel vchod a odrezal ma od sveta. Vtedy som sa ponorila do temnoty, ktorá sa rozliehala naokolo. Otec vždy len výstražne zabúchal na dvere a poznamenal aby som o sebe popremýšľala. Všetko dával za vinu mne a ja som už pomaly naberala pocit, že je vo mne akási chyba a tak som sa snažila byť lepšou, poslušnejšou dcérou, takú akú si rodičia potajomky vysnívali. Čas od času sa mi to možno aj darilo, ale nikdy to nevydržalo dostatočne dlho a ja som sa zase ocitla celkom sama- VLASTNE S ŇOU... V ten deň som teda opäť ostala sedieť v tme. Slzy mi stekali po tvári a ja som len nešťastne a zúfalo premýšľala nad otázkou PREČO? Cítila som sa zvláštne. Na jednej strane smútok, zloba a nešťastie avšak akýmsi spôsobom každý krát, keď ma sem zatvorili spadol mi kameň so srdca. Často som premýšľala nad tým, čo by sa stalo keby som utiekla? Niekde ďaleko preč, kde by som sa netrápila... Svet z vonku som však skoro vôbec nepoznala. Väčšinu času som bola izolovaná. Dokonca i keď som bola chorá, rodičia mi doniesli lieky priamo domov, namiesto toho aby som išla k doktorke. Po čase, si moje oči dokonale zvykli na tmu. Niekoľko krát som sa pristihla pri tom, ako úmyselne provokujem otca v očakávaní aby ma sem zatvoril. Avšak dávala som si veľký pozor ,aby nezistil, že tmavá komora už nie je pre mňa trestom, ale vykúpením. Ležala som teda pokojne na posteli, s očami privretými, a hľadiac do stropu som opäť raz premýšľala nad svetom vonku. Čoskoro pôjdem do školy. A čo bude potom? Čo ak si ostatní všimnú, že som iná...odlišná? Vtedy som po prvýkrát pocítila ako sa na mňa pozerá. Jej veľké a tmavé oči hľadeli na mňa z rohu miestnosti. Nevedela som kto je, a predsa mi bola taká blízka. Nepoznala som ju a predsa som cítila, že jej môžem veriť...Pri pohľade na ňu som mala pocit že mi rozumie, že chápe každú moju myšlienku, ktorú ani nebolo treba vysloviť. Zo začiatku sme sa na seba len pozerali. Ja prekvapene a ona chápavo. Potom ale podišla ku mne a bez jediného slova ma chytila za ruku, pričom som však cítila že sa dotkla i môjho srdca. Usmiala som sa. Konečne! Konečne som v sebe potlačila ten pocit samoty a odhodila ho ako zimný kožuch za teplého letného dňa. Stretávala som sa s ňou čoraz častejšie. Stali sa z nás priateľky a ja som už nebola taká sama. Dokázali sme sa rozprávať celé hodiny a mne bolo dokonca ľúto, keď mi „vypršal trest“ a ja som odišla. Musela som opustiť moju komoru, ktorá sa pre mňa stala mojím kráľovstvom, mojou ríšou, takou akú som si ju vysnívala...bol to môj skutočný domov. Nie ako ten druhý. Svet za dverami, ktorý mi bol cudzí...svet plný trápenia a týrania od mojich rodičov. Cítila som, akoby sme boli spolu spojené...nejakým neviditeľným, ale pevným putom, ktoré vychádzalo priamo so srdca. Vždy, keď som bola v jej blízkosti, vypočula moje trápenie, hnev, problémy ktoré sužovali moju myseľ. ONA bola tá, na ktorej ramene som vždy plakala a sťažovala si, len ONA ma vždy chápala, ONA bola moja nenávisť voči rodičom, ktorá vo mne každým dňom rástla. Keď som začala chodiť do školy, spoznala som veľa nového. Zistila som, že svet z vonku je iný, aký som poznala doteraz. Ja som však pociťovala strach. Strach z ľudí. Myslím že to bolo však pochopiteľné keď som sa odmalička okrem rodičov a jej s nikým nestretla. A teraz? Všade okolo mňa poskakovalo stovky detí, mne podobných. Ale naozaj len podobných, pretože ja som mala v sebe niečo, čím som sa od všetkých líšila. Veď veľa úplne normálnych bežných vecí mi bolo cudzích. Napríklad som nikdy nepoznala kolotoče, zmrzlinu alebo televízor. A popravde ani mi to nechýbalo. Veď čo raz človek neokúsi, to mu nechýba. Mala som však svoje knihy, ktoré som nadovšetko milovala. Príbehy hlavných postáv boli tak krásne...A okrem toho v každej knihe som našla kúsok seba. Moji kamaráti písmenká mi prezrádzali tie najhlbšie tajomstvá skryté pod tvrdým obalom kníh. Učitelia ma chválili a divili sa, že už dokážem bez problémov sama čítať a písať. „Naučila som sa“ Odvrkla som vždy keď sa ma pýtali. Nechápala som čo im na tom príde divné a povzbudivé slová od učiteľky mi boli cudzie. Chválili ma aj mojim rodičom a ja som sa cítila zvláštne, pretože dovtedy som počúvala len samé nadávky a výčitky pre moju neschopnosť. Otec s matkou však akoby boli hluchý, slepý. Vôbec sa netešili. Práve naopak. Vždy keď ma matka po škole vyzdvihla, zatvorila ma na niekoľko hodín do komory. Medzi deťmi v škole som si nenašla nikoho, kto by mi bol tak blízky ako ONA, ktorá jediná vo mne vzbudzovala skutočnú dôveru. „Musíš byť na rodičov zlá.“ Vravievala mi. „Veď všimni si ako sa otec k tebe správa, za každú maličkosť ťa sem zavrie...a matka, ktorá by ti mala pomôcť, sa tvári že to nevidí. A ty si nezaslúžiš toľkú bolesť a utrpenie. Nedovoľ aby ti stále ubližovali....To oni ťa sem zatvorili!!!! „áno máš pravdu. Rodičia sú ku mne nespravodlivý... Prečo by som mala trpieť ja?“ Vtedy som si všimla že dvere sú otvorené a stojí v nich otec. Ani neviem, kedy prišiel, nepočula som typické zvrtnutie kľúču v zámke ani vŕzganie dverí. Mohla som byť až natoľko zamyslená?? Ešte nikdy sa mi to nestalo. Zvláštne. „S kým sa to rozprávaš?“ Spýtal sa nazlostene. Ostala som zarazená a rýchlo som odvrkla„Veď s ňou“ Otec na mňa škaredo zagánil a začal sypať jednu nadávku za druhou. „Dievčisko jedno nepodarené! Ty si myslíš, že si budeš so mňa robiť žarty? Chcel som ťa pustiť, ale trest sa ti predlžuje. Ostaneš tu až do zajtra! „Ale veď musím ísť do školy!“ Podarilo sa mi povedať pomedzi slzy. „To ma nezaujíma! Aspoň budeš mať ponaučenie a nabudúce si zvážiš či budeš drzá k svojmu otcovi!“ Dvere sa zabuchli. „Ako to?“ Otočila som sa smerom k nej. „On ťa nevidí?“ „Nie.“ Odvetila. „A teda ako to že ja ťa vidím?“ Spýtala som sa nechápavo, pričom som si utrela mokrú tvár. „Pretože ty si ma vytvorila.“ Prešlo niekoľko rokov. Vyrástla som, a trochu som sa i zmenila. Zvykla som si na to, že žijem v dvoch svetoch. V jednom sú ľudia ,ktorí ma nechápu, ale musím s nimi spolunažívať, no a v druhom je ona. Tá, ktorá vo mne prebudila niečo nové. S rokmi totižto prišli i rôzne záujmy, na ktoré som samozrejme mohla v prítmí mojej betónovej klietky zabudnúť. Nikdy som nemala za potreby pobehovať so svojimi rovesníčkami po nákupných centrách a vábiť chalanov. To ma nelákalo. Áno, páčili sa mi chlapci, o tom niet pochýb, len som to tak veľmi nedávala najavo. Veď i bez toho aby som sa správala ako štetka z predmestia nie som pre svojich rodičov dosť dobrá, tak načo si zbytočne pridávať ešte viac problémov? Okrem toho som musela chodiť zo školy rovno domov čím som bola pre spolužiakov divná. Mne to však nevadilo. Nepotrebovala som ich, keď som mala ju....ONA tu bola stále. Každý krát vystúpila z tmy, ako vtedy keď som ju zbadala prvý raz. Stále som rozmýšľala, aké ja mám vlastne šťastie, že som ju stretla. Nahrádzala mi staršiu sestru, ktorú som nikdy nemala. No a každá ďalšia minúta, deň, mesiac či rok čo sme boli spolu nás čoraz viac zbližovali. Takisto ako moja nenávisť k rodičom zo dňa na deň rástla. Jedného dňa v neskorú nočnú hodinu som rozbila tanier. Ani neviem ako sa zošmykol z dresu, počas toho ako som spratúvala špinavé riady zo stola, ale stalo sa. A už bol ihneď oheň na streche. Nahnevaná matka spustila krik na celý byt. Začala mi nadávať do hlúpych, sprostých a grambľavých. No a o chvíľu došiel aj otec. Ten nepreriekol ani slova, len mi strelil silné zaucho a už ma aj ťahal preč. Dvere sa za mnou opäť raz zavreli. Takmer po stotisíci krát. Už dávno som to prestala počítať... Priložila som si ruku na rozpálené líce, znovu som začala plakať a po chvíli som pocítila značnú úľavu. Keď sa tak vlastne nad tým zamyslím, toto je vlastne jediné miesto kde si vždy poriadne poplačem... „Nesmieš znášať to utrpenie.....Spamätaj sa konečne!! KONAJ! KONAJ!!! “Opakovala ozvena jej hlasu v mojej hlave. „No tak do toho, neboj sa! Už odmalička ti ubližujú. Ty si to nezaslúžiš! Ako ti ešte musia ublížiť, aby si niečo urobila?“ Ako to že to stále počujem???? Ide mi prasknúť hlava... „Nenávidíš ich!“ Och bože....začala som sa cítiť divne. Po celom tele sa mi rozliezla akási sila a hlava mi oťažievala pod návalom myšlienok....Všetko sa začalo točiť. Videla som ako sa z tmy vynárajú rôzne postavy a prichádzajú ku mne. Všetci sa na mňa vrhli naraz ako malé dažďové kvapky, ktoré práve opustili mrak. „KONAJ! Teraz.....Musíš to zastaviť! Nenávisť....Zloba....Sú to odporné ľudské kreatúry!!“ Nie! Už dosť! Prosím.... „...Nenávisť....Nenávisť...Nenávisť.....“Skrčila som sa na zemi do kúta a hlavu si pevne pridržiavala rukami. Popritom som sa jemne nakláňala dopredu a dozadu..... „Zlo...vraždaaaa!“ Vtedy sa mi oči zavreli a ja som naprosto prestala vnímať svet okolo. Keď som najbližšie otvorila oči, zbadala som nadomnou akési záblesky. Všade naokolo bol šum. Snažila som sa zaostriť zrak, ale všetko som videla rozmazané, hlasy som taktiež nepočula zreteľne a celé telo ma nehorázne bolelo. Čo sa deje? Som mŕtva? Napadlo ma v prvej chvíli, no vzápätí som sa na tom v mysli zasmiala. Snažila som si spomenúť na niečo...čokoľvek, čo by mi aspoň náznakom pripomenulo túto situáciu. Skúsila som vstať. V hlave mi tak dunelo...Pomaly som začala spoznávať okolie... Všetko bolo také známe, ten nábytok a steny...preboha...náš byt! Všade naokolo bolo veľa krvi. Nie! Krv...čo sa stalo??? Vtedy ma už vážne prepadla panika. Videla som i chlapíkov v modrých oblekoch. Zelenáči. Niektorí z nich fotili, iní si čosi zapisovali. Zrazu došiel ku mne jeden z tých mužov a už len podľa tónu akým ma oslovil, som usúdila že nejde o nič dobré. Čo sa vlastne stalo som sa dozvedela až na policajnej stanici. Strčili ma do akejsi cely, kde ma nechali snáď celú večnosť...No výborne. A je to tu opäť. Zase som niekde zatvorená. Tmavé a studené miesto, nie príliš odlišné od komory...Čo sa vlastne stalo?? Toto sa mi vôbec nepáči...Prečo som tu ?čo sa stalo v našom byte? A kde sú moji rodičia? Z mojich myšlienok ma vyrušil akýsi hlas chlapíka, ktorý sa mi prestavil ako detektív. To všetko by bolo možno aj v poriadku, kým som sa nedozvedela že moji rodičia sú mŕtvi. Popravde, vyrazilo mi to dych. A nechcela som tomu ani uveriť, kým som neuvidela fotky. Otec, ktorý leží v kaluži krvi a v tele má pozapichovanú celú zbierku svojich loveckých nožov. Matka s podrezaným hrdlom a očami sklopenými tak, ako ich mala vždy keď mi otec ubližoval. Pri takomto pohľade si určite každý položí otázku AKO NIEKTO MOHOL SPÁCHAŤ NIEČO TAKÉTO STRAŠNÉ???? Tvár mi opäť zaplavili slzy. Boli to moji rodičia! Obrátila som sa na detektíva. „Povedzte....Máte aspoň nejakú stopu? Viete kto to mohol spraviť?“ „Dúfal som že mi to poviete vy“ Povedal chladne. „Ja???“ Myslím že tomu už načisto prestávam chápať....ako to že mu to mám povedať ja? čo sa ten chlapík scvokol?? „Viete slečna, budem k vám úprimný. Na mieste činu sa nenašli žiadne známky násilia, zamknuté bolo zvnútra a v byte sa našli jedine vaše otlačky. Polícia vás upodozrieva a ja....“ „Vy si nemyslíte že som to bola ja, však???“ Zvolala som. „No, popravde.. neviem čo si mám myslieť a preto som sa chcel porozprávať najprv s vami osobne. Vyriešil som mnoho prípadov a verte že boli ešte viac zamotané, no vraha som vždy našiel. A teraz to tiež inak nebude. Takže aký ste mali vzťah k rodičom?? Nenávidela som ich!!! Aj vy by ste, keby vás celý život zatvárali do malej kutice...Skončili by ste na psychiatri!!!!.„Ja som to nebola! Verte mi! Nemôžte ma obviniť z niečoho čo som nespáchala!“ „Ale veď ja vás z ničoho neobviňujem slečna, len sa snažím dopátrať k pravde. Zatiaľ vám ďakujem, ešte sa u vás zastavím.“ Odišiel. A ja som ostala v cele zmätená, utápať sa v myšlienkach. A tento krát ich bolo hodne. Je pravda že boli na mňa zlí...ale nedokázala by som ich zabiť, preboha to nie! Všetci si ale myslia že som to bola ja...Sú si istí. V ich očiach som len obyčajná teenegerka, ktorá sa z nejakého neznámeho dôvodu trochu viac pohádala s rodičmi. Možno ju nepustili na diskotéku a tak v amoku postŕhala zo steny otcove lovecké nože a... Kolovalo po oddelení. Prijebaní policajti. Celý svoj život som sa poriadne so žiadnym nestretla. Počula a čítala som o nich mnoho, ale že sú to až takí magori, som si nemyslela. Ako im mám pre boha živého vysvetliť že ja som nič nespáchala??? Prečo radšej neriešia iné dôležitejšie veci....napríklad, že rodičia zatvárajú deti do komory! Stále tá jedna otázka...Kto?? ?Kto to mohol byť?? Mali by hľadať skutočného vraha, ktorý teraz možno behá po slobode, ale iste, pre nich je jednoduchšie keď obvinia nevinnú osobu. Musím však dokázať, že som to nebola. Jednoducho musím! Neskôr som všetko pochopila. Bola to ONA! To ONA zabila mojich rodičov. Z čista jasna sa mi v mysli vynorili spomienky... „No tak do toho neboj sa. Smrť! Zloba! Nenávisť! Zabi ich!“ Konečne to začalo dávať všetko zmysel, na všetky do vetra položené otázky mi začali prilietavať odpovede. Ale ako to vysvetliť? Moja tajná spriaznená duša, priateľka, staršia sestra, moja nenávisť, ktorú som splodila spáchala dvojnásobnú vraždu?! Veď je to komické! Už som sa tomu prestala brániť. Nenadávala som strážnikom do slizkých hadov, nevyvolávala som zbytočné konflikty. Svoju vinu som jednoducho ticho popierala. Bola som kľudná a rozvážna. Snažila som sa len o jedno. Potlačiť v sebe všetky pocity tak, aby som pocítila nenávisť a ONA sa mi znovu ukázala. Aj sa tak stalo. Došla. Tento krát ale naposledy. Znovu som zazrela tú tvár, ten výraz, ten pohľad, ktorý som poznala už naspamäť. „Prečo?“ Spýtala som sa ihneď. „Prečo si to spravila?“ „Aby si bola šťastná, drahá moja.“ Vtedy ma pochytila strašná zúrivosť. Potiahla som ju za ruku. „Som tu podľa teba šťastná?“ Nič. Iba ticho. „Tak áno??“ Zvrieskla som! Stále mlčala. „Hlavne že tí čo ťa trápili už za to zaplatili.“ Povedala napokon pokojným, takmer flegmatickým hlasom. „Ale ty nechápeš, že teraz je to ešte horšie?“ Sadla som si na posteľ a rozplakala sa ako malé dieťa. Cítila som ako s každou mojou odchádzajúcou slzou, odchádza pomaly i moja nenávisť. Pociťovala som však strašnú bolesť rozliehajúcu sa od končekov prstov do celého tela. Bola to bolesť straty, ktorá ma požierala zaživa. „Chod preč!“ Okríkla som ju. „Spôsobila si mi už dosť bolesti, už ťa nechcem nikdy vidieť! NIKDY!!! Vypadni z môjho života! ONA len pokrčila ramenami a odvrkla„ Ešte sa stretneme. Veď ty ma sama privoláš.“ A po týchto slovách už konečne odišla. Zmizla. Ostala po nej len prázdna cela s prívalom jemnej štipky nenávisti vo vzduchu. Bol súd a moja obhajoba príliš neuspela. Dôkazy jasne dokazovali  moju vinu .A nevyvrátil ich ani doktor Brown, psychiater, ktorý prišiel z hypotézou rozdvojenej osobnosti. Dostala som päť rokov v zdravotnícko -nápravnom zariadení. Mohla som však dostať i oveľa tvrdší trest. Tak som to začala brať optimisticky, no tak som tu. Už vyše polroka si odpykávam svoj trest. A je mi tu fajn. Aspoň nie som zatvorená v malom priestore. Mám dokonca i izbu. Sme na nej štyri dievčatá s ktorými som sa spriatelila. Sestričky a vychovávatelia sa tiež správajú veľmi dobre a tak som pomerne spokojná. Jediná vec čo ma ako tak trápi je, že už nemám nikoho. Všetkých sem raz do týždňa prídu navštíviť ich blízky. Len ja som zase opustená. Chýbajú mi rodičia. To je po prvý krát v živote, čo mi naozaj chýbajú. A tak vždy keď ma prepadne tento pocit, sadnem si na okno a premýšľam. Niečo v mojom vnútri sa prihovára, aby som privolala Ju. Ale tá lepšia časť so mňa sa so všetkých síl bráni a chce sa zmeniť. Zmeniť sa k obrazu tých, s ktorými sa tu každodenne stretávam. Napriek zložitým a nevyspytateľným osudom sa snažia a chcú ostať ľuďmi. Je tu príjemne. Pekný výhľad na zelenú záhradu a hlavne mám dostatok svetla, ktoré mi je naozaj veľmi vzácne. Opäť som začala čítať množstvo kníh. Najradšej mám krásne romány o nežnej a predsa tak silnej moci lásky. Tie ma vždy naplnia nádejou...Nádejou potom, že aj mňa bude mať niekto naozaj rád, nádejou po teple domova, nádejou v lepší zajtrajšok, nádejou, ktorá je v srdci každého človeka. Stúpala vo mne deň po dni, rástla čoraz viac až sa mi jedného dňa zjavila. Bola to ona, tým som si istá. Akoby sa vytvorila z jasného slnečného svetla, ktoré ma vtedy oslepovalo. Ale bola tam. A to bolo hlavné. Jej láskyplné veľké oči, pekný očarujúci úsmev a príjemný ľahký dotyk, tým všetkým mi odovzdávala novú nádej do života.


Komentáre k článku:

Komentovať môžu:
›REGISTROVANÍ MENOM‹
registrovaní nickom
všetci
anonym | 20-04-2009 17:09:43
Nechce sa mi to celé čítať, o kom (o čom) bola reč v článku..?
Robert Rybársky | 20-04-2009 16:42:54
Velmi zaujimave citanie. Mraz mi behal po chrbte. *yes*
Miloš Majko | 20-04-2009 16:22:52
*yes*

Pre pridávanie komentárov k článkom sa prihláste. Ak nemáte prihlasovacie meno a heslo, zaregistrujte sa tu.

Direct real Norea - REALITY
Označenie inzercie
Optik MORVAY
Označenie inzercie
Papiernictvo Kizze
Označenie inzercie
Begam Trnava
Označenie inzercie
Usporne vykurovanie
Označenie inzercie
LED ARENA
Označenie inzercie
Autopožičovňa Sereď
Označenie inzercie
Bezpecne mesto
Označenie inzercie
Na Expediciu - cestovateľský portál
Označenie inzercie
TPX-NET
Označenie inzercie
Zdravotnicke pomocky Nitra
Označenie inzercie
Hrady a zamky
Označenie inzercie
Ericsoft
Označenie inzercie
TransSibírska magistrála - Cestovateľská relácia
Označenie inzercie
Sereď, Slovensko
Jasno
15°
C
72%
Východ 10 km/h
07:02
18:10

Štv

B

23°/12°

Pia

B

22°/9°

Sob

B

22°/9°

Vyhľadávanie
Posledné komentáre
Komentársmutok 11-02-2020 12:40:12:
Tragická dopravná nehoda medzi obcou Šintava a Šoporňa - AKTUALIZOVANÉ
KomentárPolícia Začala trestné stíhanie za zločin v kauze predaja rybníkov v P.Bystrici 08-10-2019 17:02:12:
Sereďskí rybári lovia opäť vo svojom revíri
KomentárPravda je len jedna 03-10-2019 17:26:08:
7. zasadnutie Obecného zastupiteľstva v Dolnej Strede dňa 3.júla 2019
Komentáranabela 26-09-2019 14:01:27:
Adrian Macho sa oficiálne ujal vedenia obce Šoporňa
KomentárSVD1 14-09-2019 20:22:21:
" V hudbe vyjadrujem svoje pocity "
Komentárveru 01-09-2019 17:42:35:
Z času na čas si zafajčil marihuanu, ktorú si sám dopestoval v dome vo Váhovciach
Komentárs.i.n. 30-08-2019 22:01:20:
Pripomeňme si hrdinov Slovenského národného povstania zo Serede
Komentáranonym 30-08-2019 19:54:00:
"Doteraz som sa nedožil výsledku zo strany MsU, poslancov MsZ v Seredi" - píše občan Serede
KomentárMiloš Majko 30-08-2019 12:57:35:
Prípad Jankovská nie je o stanovisku polície či právoplatnom rozsudku. Je o etike a morálke.
KomentárBlablablaha 29-08-2019 13:39:44:
Vláda schválila návrh nového zákona o občianskych preukazoch
Komentárivan 29-08-2019 11:08:33:
Seniorku v Trnave podvodníci nedostali. Legenda "vnuk".
Komentáruž pred 10 rokmi 29-08-2019 05:22:58:
Trnavská župa začína s rekonštrukciu Krajinského mosta v Piešťanoch a úseku cesty Podbranč - Myjava
Komentárteraz je 28-08-2019 08:18:20:
Obžalovanému starostovi Machovi pred prokurátorkou a sudcom do reči veľmi nebolo. Čo sa dozvieme na pojednávaní zajtra?
Komentárto nevymyslíš 27-08-2019 20:32:27:
Ministerka vnútra vymenovala nového prezidenta HaZZ
KomentárBaba Vanga 27-08-2019 17:15:31:
" Takže, aké riešenie sa núka, aby sme neprešľapovali na tej našej povestnej križovatke, kde nám zabíjajú štát ?" - píše Pavol Varga
Komentárpotecha 25-08-2019 13:41:57:
MFK Zvolen - ŠKF iClinic Sereď 0 : 2 (0 : 1)

Na Expediciu - cestovateľský portál
Označenie inzercie
TPX-NET
Označenie inzercie
Zdravotnicke pomocky Nitra
Označenie inzercie
Hrady a zamky
Označenie inzercie
Ericsoft
Označenie inzercie
TransSibírska magistrála - Cestovateľská relácia
Označenie inzercie
Bottom panel

© SeredOnLine.sk všetky práva vyhradené. Obsah novín je chránený autorským zákonom č. 618/2003 Z.z. a medzinárodným právom.
Prepis , šírenie, či ďalšie kopírovanie tohto obsahu alebo jeho časti, a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu vydavateľa alebo autora článku zakázané.
Design: © Mgr. Matej Fraňo Logo a názov novín: © Miloš Majko
Noviny sú aktualizované priebežne.
Články uverejnené na SeredOnLine.sk neprechádzajú jazykovou korektúrou.
Redakcia a vydavateľ novín nezodpovedá za obsah autorov jednotlivých príspevkov. Redakcia a vydavateľ nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov a príspevky v diskusiách uverejnených v novinách.

Webdesign