A tam, kde to je o väčšine, nepomôže ani Kotleba...

Na tému Kotleba a voľby do VÚC toho ako politici, tak voliči napísali viac, ako dosť. A to samozrejme nielen na  SOL, ale vo všetkých médiách. Priznám sa, že ma dosť baví sledovať to možno niekedy ani nehrané prekvapenie až s nepochopiteľnou otázkou – ako sa to vlastne mohlo stať?

Čudujem sa, že sa to pýta aj jedna aj druhá strana, i keď tej zloženej dnes už z „politikov“ sa čudujem podstatne viac. Takouto primitívnou otázkou totiž len stále intenzívnejšie dávajú najavo nám obyčajným občanom, ako dlho a ako strašne  sú odtrhnutí od reality všedných dní.

Naozaj výborný názor do diskusie práve na  SOL priniesol jeden diskutujúci:

Dobrý názor | 29-11-2013 12:54:07

Nedávno som sa vrátil z Etiópie, ktorá je jednou z najchudobnejších krajín sveta. A predsa som tam nič také desivé, ako sú niektoré rómske osady, za celý čas nevidel. Dediniek, v ktorých ľudia žijú oveľa chudobnejšie a ťažšie než naši Rómovia, sú tam tisíce. Sociálne dávky sú pre ich obyvateľov neznámym pojmom, rovnako ako prídavky na deti. Každý sa musí postarať sám o seba, a ak je starý či chorý, tak sa o neho musia postarať jeho deti.

Ten najväčší rozdiel je však v tom, že v etiópskej dedine, či už je vysoko v chladných horách kdesi na severe, alebo na teplom juhu, sa ľudia nebrodia v kopách špiny, okolie obydlí nie je zahnusené ľudskými exkrementmi a chatrče, postavené zväčša z obyčajného prútia a omietnuté hlinou pomiešanou s plevami, sú rovnako ako ich okolie pomerne čisté.

A takmer všetci stále pracujú. Buď sa starajú o kozy či kravy, alebo o políčka, ktoré obrábajú ako v stredoveku, pomocou dreveného pluhu, ťahaného ľudskou silou. Neposedávajú pri kartách a pri fľaške pálenky a nenadávajú na zlý sociálny systém, ktorý im dáva málo peňazí na živobytie. Ženy a deti vláčia do osady vyťaté stromy, aby bolo na čom variť a čím kúriť, no zároveň vysádzajú nové stromy, pretože dobre vedia, že keby všetky vyťali, tak by už nemali drevo.

Spoliehať sa na to, že im tie stromy vysadia bieli, priveľmi nemôžu. Pretože žiadni bieli tam nie sú. Ešte aj títo na pohľad zaostalí dedinčania vedia, že odpadky treba zakopať, aby sa im nerozkladali v dedine. Nikomu z nich ani len nenapadne ísť na potrebu rovno pri chatrči. A ukradnúť čosi niekomu inému sa odváži málokto. Keď ho prichytia, chlapi ho poriadne zmlátia a potom ťahajú na povraze po dedine, aby každý videl, ako dopadne ten, kto si prisvojí cudziu vec. Či by však bolo u nás na takéto výchovné lekcie dostatok motúzov…

Pre tých, ktorým cestovanie nie je cudzie, nie je cudzie ani to, čo je uvedené vyššie. Väčšina ľudí sa však nezamýšľa nad skutočnou podstatou problému a veci hodnotia naozaj povrchne.

Nie sú dobré jednoduché riešenia zložitých problémov – uviedol som už viac krát a mnohí ľudia to nepochopili preto, lebo problém fakt nepoznajú dobre.

V tomto som naozaj vo vážnej výhode. Napriek tomu, že ma nielen od sociálnych prípadov, ale aj od asociálov a cigánov už 14 rokov delí iba vlastný  3 metrový múr, snažím sa byť nad vecou a nehodnotiť ich spôsob života emotívne a zaujate. Jednoducho ho vnímam ako ťažkú a krutú realitu a to nielen z pohľadu nás, zatiaľ väčšiny, ale aj z pohľadu ich. Ono každou sociálnou  dávkou a každým finančným či iným príspevkom poskytnutým im bez nároku na jeho zaslúženie si, ubližujeme hlavne im. Že sa ochudobňujeme sami a na úkor  väčšinou lenivých vychcaných  veľa krát prísavníkov  okrádame ešte aj naše deti, je naša chyba, resp. zjednodušovanie si práce kompetentných úradníkov.

My však likvidujeme elementárne základy ľudskosti v nich samotných. Človek je totiž človekom hlavne preto, lebo tvorí. Podľa svojich vedomostí a zručností. Stačí však vyjsť na ulicu a poobzerať sa okolo seba. Odpoveď na otázku, čo vidí u niektorých skupín ľudí aj u nás v  Seredi, si môže dať každý sám. Na Trnavskej obzvlášť. A to netreba žiadne zvláštne pozorovacie schopnosti. 80 % štandardnej vzorky obyvateľov mesta, sa na autá a životný štýl niektorých sociálnych prípadov nezmôžu za celý život. Dovolím si povedať, že 95 % bežných obyvateľov mesta v herni či kasíne ruletu ešte nehralo, resp. nemá na to, aby podobné podniky navštevovalo. A to si v duchu predstavte, akým podnikom sa v meste za posledné roky darí. Krútite hlavou? Nuž, máte na to dôvod. Aj to je totiž  dôležitým meradlom úrovne mesta a podnikateľského prostredia v ňom.

Každým zadara rozdaným  centom stále viac deformujeme myslenie nielen už starých poberateľov dávok, ale čo je najhoršie, aj ich detí, ba dnes už aj vnúčat.

Vo väčšine prípadov mladí Rómovia nikdy nevideli nikoho z rodiny pracovať, no s peniazmi problémy nemajú. Nemienim sa zamýšľať nad tým, odkiaľ sústavne peniaze majú – to je úlohou dobre platených úradníkov a kompetentných zložiek  MV a  MF. Dokonca v tomto článku nemienim ani navrhovať nejaké konkrétne riešenia. Aj za túto prácu totiž takmer štvrť storočie berú nepredstaviteľné peniaze ministerskí úradníci, splnomocnenci vlád, mimovládky a ďalší ľudia, ktorí sa úspešne vyhýbajú prijímaniu konkrétnych systémových riešení problému, ktorý nám už žiaľ cez hlavy prerástol. 

Ústava  SR zakazuje negatívnu, ale aj pozitívnu diskrimináciu. Ako to však je v praxi?

Ekonomika a sociálny systém nielen maličkatého  Slovenska kolabuje. Premiér  Veľkej Británie jasne naznačil, ako si predstavujú nevyhnutnú reformu sociálneho systému v tejto ostrovnej krajine. Niektorí  Rómovia už dokázali, čo dokážu. Už v minulosti sa im podarilo pre susedných Čechov zaviesť vízovú povinnosť pri cestách do  Kanady, zmobilizovať imigračné úrady vo Veľkej Británii, v niektorých severských krajinách, problémy majú Taliani, Francúzi...

Jednoducho je potrebné dlhodobé skúsenosti prijať ako fakt a zariadiť sa podľa toho. A to systematicky, bez emócií a bez obviňovania kohokoľvek z rasizmu či iných nezmyslov. Môže byť považovaný za rasistu ten, kto chce rovnoprávnosť a popiera akúkoľvek diskrimináciu?

Politici všetkých vlád bez výnimky o Rómskej problematike síce veľa hovorili, no prijímanie  skutočne účinných opatrení odsúvali na inokedy. A milióny určené práve na riešenie nelichotivej situácie hlavne v osadách  sa kotúľali do nenávratna...

Maximálne ak sa podarilo vybudovanie bytov či domčekov pre  Rómske rodiny, z ktorých mnohé ich stihli  „vybývať“  (rozumej zničiť, rozkradnúť, vyplieniť, či zariadenie rozpredať) skôr, ako normálny človek ojazdí svoje auto. Inak, aj to jednoduché rozdávanie bytov považujem za veľmi zjednodušené riešenie problémov Rómov, nech by sa nachádzali  v akejkoľvek situácii. Aj tu sa totiž logicky dostávame do situácie, kedy každá mladá rodina má právo pýtať sa – prečo nie  my? Prečo sa práve my musíme zadĺžiť hypotékou na 30 rokov (teda na celý život), makať ako somári a trpieť len preto, že sme sa narodili rodičom nepatriacim do marginalizovanej menšiny? A koniec koncov, kto spôsobil onú marginalizáciu? Snáď tí súčasní 25 roční mladí ľudia, ktorí sú po celý život nútení platiť stále sa zvyšujúce odvody napriek tomu, že kalkulačka nepustí a každý z nich si vypočíta, že na ich dôchodky už nebude jednoducho mať kto robiť?

Briti plánujú priškrtiť. Priškrcuje už aj vláda  Róberta Fica. Do akých rozmerov, ešte uvidíme. Čo však po tom, keď vyschnú príjmy týždenne nabiehajúce na účty z Británie? Síce sa uvoľní miesto pri bankomate neďaleko bývalej Lavazzy, no z niečoho žiť bude treba a to sa už v plnej paráde ukáže nulový vzťah k práci a zvyk dostávať sa k nemalému pravidelnému finančnému príjmu z rôznych dávok a benefitov. Že by práca? Kto si to vie reálne predstaviť?

Kotleba je hlasom, nie riešením. Riešením, tým skutočným a definitívnym je zákony rovnako a pre každého bez výnimky. Dodržiavanie elementárnych pravidiel fungovania spoločnosti, plnenie si povinností kompetentných úradníkov. Žiadne invalidné dôchodky na základe úplatkov, žiadne zvýhodňovanie na základe farby pokožky či príslušnosti k rase, náboženskému vyznaniu, alebo politickému  presvedčeniu. To čo dostane dieťa susedove, musí aj moje. To, čo dostane rodina jedna, musí i druhá – ak ovšem splní kritériá, ktoré znovu nesmú zohľadňovať vyššie uvedené diskriminačné  odchylky.  

Zákony a pravidlá máme. Za ich nedodržiavanie zodpovedajú konkrétni ľudia. Pokým si lekár, policajt, úradník či volený funkcionár  dovolí  konať proti zákonnom krajiny, proti etike či možno aj za peniaze robiť rozdiely medzi ľuďmi, dovtedy poriadok v krajine nebude. A tam, kde to je o väčšine, nepomôže ani Kotleba...