Pred 100 rokmi skončila vojna, ktorá mala byť poslednou
Ondrej Urban| Pred 100 rokmi, 11. novembra 1918, bola vo Francúzsku, v železničnom vagóne pri Compiegne neďaleko Paríža podpísaná dohoda o prímerí medzi Nemeckom a predstaviteľmi Dohody, čím sa skončila 1. svetová vojna. Na tento deň pripadá sviatok, ktorý sa v Európe oslavuje ako Deň prímeria, v Kanade ako Deň pamiatky a v USA od roku 1954 ako Deň veteránov. Jeho symbolom je vlčí mak. Podpísanie prímeria znamenalo faktickú kapituláciu Nemecka. Rokovanie o prímerí sa začalo už 8. novembra 1918. Na druhý deň celým Nemeckom otriasali nepokoje a kancelár oznámil abdikáciu cisára, ktorý sa uchýlil do exilu do Holandska. Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo a vznikli nové štáty, napríklad aj Československá republika. Celková suma reparácií určená komisiou Dohody v roku 1921 dosahovala závratných 269 miliárd zlatých mariek, podľa Versaillskej mierovej zmluvy z roku 1919 malo všetko zaplatiť Nemecko. Poslednú čiastku z úrokov súvisiacich s finančnými reparáciami po 1. svetovej vojne splatilo až 2. októbra 2010.
Jeden z najväčších vojnových konfliktov začal v dejinách útokom Rakúsko-Uhorska na Srbsko 28. júla 1914. Proti sebe stáli štáty Dohody (Veľká Británia, Francúzsko, Rusko, neskôr sa pripojilo Taliansko a USA) a Ústredné mocnosti (Nemecko, Rakúsko–Uhorsko, neskôr sa pripojilo Turecko a Bulharsko). Zámienkou Rakúsko-Uhorska na začatie útoku na Srbsko bol atentát na habsburského následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este, ktorý navštívil na pozvanie guvernéra Oskara Potioreka mesiac predtým Sarajevo a zomrel na následky poranení spôsobených výstrelmi atentátnika Gavrila Principa. Bosnu a Hercegovinu, pôvodne súčasť Osmanskej ríše, obsadilo Rakúsko-Uhorsko v roku 1878 a anektovalo v roku 1908. Tieto akty v prevažne moslimskej Bosne a Herzegovine vyhlasovali vládne špičky rakúsko-uhorskej monarchie za kultúrnu misiu, ktorej cieľom malo byť pozdvihnutie zaostalej osmanskej provincie. Miestne obyvateľstvo však prítomnosť Rakúšanov vnímalo s rozpakmi, obzvlášť nacionalisticky zmýšľajúci Srbi. Na obranu Srbska sa ihneď postavilo Rusko, ktoré sa pasovalo do role ochrancu slovanských národov na Balkáne. Rakúsko-Uhorska podporilo Nemecko, ktoré sa dlhodobo pripravovalo na vojnový konflikt s koloniálnymi mocnosťami Francúzskom a Veľkou Britániou. Do 1. svetovej vojny bolo postupne zatiahnutých 33 štátov, v rámci nich viac ako 70 národov a viac ako 1,5 miliardy obyvateľstva. Bojujúce strany hneď na začiatku vojny v roku 1914 zmobilizovali asi 20 miliónov ľudí, do konca vojny dosiahol tento počet takmer 70 miliónov. 8 miliónov mužov bolo mobilizovaných vo Francúzsku, 13 miliónov v Nemecku, 9 miliónov v Rakúsku - Uhorsku, 9 miliónov vo Veľkej Británii a Britskom impériu (najmä v Indii), 18 miliónov v Rusku, 6 miliónov v Taliansku a 4 milióny v USA. Vojna si vyžiadala životy 9,6 milióna vojakov a 7 miliónov civilistov. Zranenia utrpelo vyše 20 miliónov ľudí. Výsledkom bitiek pri Verdune a na rieke Somme v roku 1916 bolo 770 000, resp. 1,2 milióna mŕtvych, zranených alebo nezvestných na oboch stranách. Dobytie pruhu územia širokého okolo 8 km v bitke o Passchendaele v roku 1917 si vyžiadalo 655 000 mŕtvych, zranených alebo nezvestných. Samostatnou kapitolou sa stalo nasadenie chemických zbraní, predovšetkým jedovatých plynov ako bol chlór, yperit alebo fosgén. Tieto zbrane v priebehu vojny spôsobili bolestivé popáleniny alebo oslepnutie takmer 1 230 900 vojakom a smrť asi 90 000 ďalším. Väčšinu obetí tvorili vojaci, ale ani straty na životoch civilistov neboli nízke. Hlad, choroby a utrpenie, ktoré postihlo Belgicko, Rumunsko, Nemecko, Srbsko, Rakúsko-Uhorsko, Rusko si vyžiadali takmer 4 700 000 obetí. Námorné a letecké útoky najmenej 100 000. V rôznych oblastiach došlo k vyvražďovaniu celých etnických skupín (Arméni, Židia, Sýrčania, Gréci) – dovedna asi 4 000 000 obetí. V dôsledku hladu a útrap sa po celej Európe rozšírila epidémia španielskej chrípky, ktorá pripravila o život v období od roku 1918 najmenej 6 000 000 ľudí.
Na území Slovenska sa mobilizácia týkala vyše 400 000 mužov (asi sedmina vtedajšieho obyvateľstva). Z nich asi 69 700 zahynulo a 61 660 bolo zmrzačených. Územie Slovenska spadalo do 5. a 6. doplňovacej oblasti, ktoré vytvárali V. armádny zbor s veliteľstvom v Bratislave a VI. armádny zbor s veliteľstvom v Košiciach, zaradené do zostavy 1. armády pod velením generála Viktora Dankla a 4. armády, ktorej velil generál Móric Auffenberg. Viac ako polovica z nich zahynula na východnom fronte, kde bojovali od začiatku vojny. Seredčania nastupovali najmä k 72. bratislavského pešieho pluku a 13. bratislavskému honvédskemu pešiemu pluku.
72. bratislavský peší pluk v zostave 14. divízie 1. armády bol nasadený na severnom úseku haličského frontu v smere na Ľublin proti ruskej 4. armáde. Už v priebehu prvého dňa ofenzívy 23. augusta 1914 sa dostal spolu so 71. trenčianskym peším plukom, bratislavským 13. honvédskym peším plukom a komárňanským 12. peším plukom do ťažkých bojov o výšiny pri Polichne. Relatívne úspechy boli zaplatené neúmerne veľkými, niekde až 40 - 50% stratami, 71. peší pluk prišiel v priebehu jedného dňa o viac než 200 mužov a iba z 2. práporu bratislavského 13. honvédskeho pluku padlo 53 vojakov. Rovnaká situácia bola aj v nasledujúcich útočných bitkách pri Krasniku a Rudniku, za ktoré bol generál Dankl vyznamenaný ako prvý veliteľ v I. svetovej vojne radom Márie Terézie.
V zime 1914-15 sa slovenské jednotky 1. a 4. armády sústreďovali najmä na vyčerpávajúcu obranu severných hraníc bývalého Uhorska v Karpatoch a čiastočné vytlačenie ruských vojsk z karpatských priesmykov. Jednotky bratislavskej 14. pešej divízie, medzi nimi 71. a 72. peší pluk, boli vyňaté z 1. a 4. armády, aby až do mája 1915 bojovali v zostave 2. armády pod velením generála jazdectva Böhm-Ermolliho na fronte medzi Medzilaborcami a riekou Uh. 13. bratislavský honvédsky peší pluk v zostave 37. honvédskej pešej divízie bojoval od apríla 1915 pri Jaroslavi, Przemysli, v druhej bitke pri Krasniku, Lubline i Brest-Litevsku. V auguste 1915 bol prevelený k 7. armáde v priestore Bukoviny, od septembra 1916 s presunul do Transylvánie, kde bránila východné hranice monarchie proti rumunským jednotkám. Na tomto bojisku bojoval až do septembra 1918, kedy bol presunutý na západný front. V novembri 1918 sa vrátil do Uhorska. 72. bratislavský peší pluk sa v novembri 1916 spolu so 71. trenčianskym peším plukom presunul na taliansky front, kde čelili jedenástim ofenzívam talianskej armády na rieke Soča v Slovinsku. Aj posledné mesiace prvej svetovej vojny si vyžiadali ťažké straty. Vojaci 72. bratislavského pešieho pluku boli nasadení v najexponovanejšom úseku frontu, v Ponte di Piave. Bitka na Piave sa začala 15. júna 1918. Rakúsko-uhorským jednotkám sa spočiatku podarilo prekročiť rieku a vytvoriť predmostia, najmä v priestore Ponte di Piave, kde vojaci 71. a 72. pešieho pluku zdolali tri obranné postavenia Talianov. Pozičná vojna tu pretrvávala až do jesene 1918, keď rozpad Rakúsko-Uhorska dospel do záverečnej fázy.
Česi a Slováci postupne odmietali bojovať za záujmy rakúsko-uhorskej monarchie a vo Francúzsku, Taliansku a Rusku vznikali Československé légie, do ktorých vstupovali najmä vojnoví zajatci. Napríklad Seredčan Jozef Beno, ktorý narukoval k 9. husárskemu pluku grófa Nadasdyho a v zozname strát z 8.5.1917 bol uvedený ako zajatec v evakuačnej nemocnici č. 98 v Saratove, vstúpil do Československých légií v Rusku a bojoval na Sibíri ako príslušník 1. československého jazdeckého pluku Jana Jiskru z Brandýsa. Po nasadení Československých légií stáli Česi a Slováci často proti sebe na obidvoch stranách frontu. Tak to bolo napríklad v bitke pri Zborove 1. - 2. júla 1917, kde stáli proti sebe Česko-slovenská strelecká brigáda zložená z 1. streleckého pluku Mistra Jana Husa, 2. streleckého pluku Jiřího z Poděbrad, 3. streleckého pluku Jana Žižku z Trocnova a prevažne české jednotky - 75. peší pluk z Jindřichovho Hradca a 35. peší pluk z Plzne 19. pešej divízie, severne od nich 6. peší pluk a 86. peší pluk 32. pešej divízie.
Na pomníku obetiam 1. svetovej vojny v Seredi je uvedených 128 mien ako nemé memento. Ďalších 35 mien je vymenovaných na pamätnej tabuli na kaplnke Nanebovzatia Panny Márie v Dolnom Čepeni. Portál www.velkavojna.sk aktuálne uvádza dokonca 174 mien zo Serede, 58 mien zo Šintavy a 49 mien z Dolnej Stredy. Vojaci zomierali nielen na bojiskách, ale na následky vojnových útrap aj v zajatí, v poľných nemocniciach či doma. Zo Seredčanov uvedených na pomníku sa podarilo zistiť, že v zajatí zomrel napríklad Jozef Chmelár, uvedený v zozname strát z 2.12.1916 ako zajatec v Samarkande na území dnešného Uzbekistanu, Štefan Kalinay, hlásený 3.2.1916 ako zajatec v Buinsku, Simbirská gubernia v Rusku, Štefan Kučera, hlásený 13.12.1916 ako zajatec v Petropavlovsku, Akmolinská oblasť na území dnešného Kazachstanu, Ján Nyitray, hlásený 25.4.1917 ako zajatec v Jelabuge, Vjatská gubernia v Rusku, František Polaš, hlásený 26.6.1916 ako zajatec v Ufe, Emil Schulhof, hlásený 21.12.1916 v evakuačnej nemocnici v Rjazani, Rudolf Špitálsky hlásený 19.3.1915 ako zranený v evakuačnej nemocnici č. 8 v Moskve. Michal Baša zomrel 12.7.1915 v posádkovej nemocnici č. 11 v Prahe na tuberkulózu, Július Bóžik zomrel na neurčenú chorobu 17.2.1917 v záložnej nemocnici v Nitre - Mlynárciach, Pavel Chmelár zomrel 21.3.1916 na hnisavý zápal hrudníka v združenej nemocnici Jednoty mládeže (Vereinshilfsspital des Junglingsvereines) v Seredi, Ján Kvetan zomrel 4.11.1915 na týfus v záložnej nemocnici č. 2 v Budapešti, Jozef Perl zomrel 6.3.1916 na škvrnitý týfus v pohyblivej záložnej nemocnici č. 7/XI, Michal Šimkovič zomrel 15.10.1916 po priestrele pľúc v záložnej nemocnici v Lugoji v Krašovsko-Severinskej župe na území dnešného Rumunska, Alexander Tomanóczy zomrel na konci februára 1915 vo vojenskej nemocnici v Budapešti na neurčenú chorobu.
1. svetová vojna a jej obete zostávali niekoľko desaťročí v tieni 2. svetovej vojny, ale ich utrpenie si takisto zaslúži našu úctu. 100. výročie ukončenia 1. svetovej vojny sme si v Seredi pripomenuli spolu s predsedom Trnavského samosprávneho kraja už 24. októbra 2018 pietnym aktom pri obnovenom pomníku obetiam 1. svetovej vojny.
autor: Podplukovník v. v. Ing. Ondrej Urban, predseda Zväzu vojakov SR – klub Sereď
Komentáre k článku:
Pre pridávanie komentárov k článkom sa prihláste. Ak nemáte prihlasovacie meno a heslo, zaregistrujte sa tu.