Vždy keď cestujem vlakom alebo autobusom, rozprávam sa so spolucestujúcimi. Niekedy sa mi zdôveria. Nedávno mi pani Judita, žena v stredných rokoch, porozprávala svoj životný príbeh:

„Keď som mala asi 8 rokov, moji rodičia sa často hádali. Potom otec náhle zmizol. Mama začala veľa piť a chodiť za inými chlapmi. Často som zostávala doma celkom sama. Neraz sa stalo, že keď som sa vrátila domov zo školy, sadla som si na schody pred naším domom a tam som plakala. Tak veľmi som túžila mať normálnych rodičov, akých majú ostatné deti.

Vo vedľajšom dome býval muž a z jeho správania sa mi zdalo, že svoju manželku a deti má naozaj rád. Opäť som sedela na schodoch a pozorovala som ho, ako kosí trávnik. Keď ma uvidel, spýtal sa ma: ´Chceš mi pomôcť kosiť trávnik?´“

Na Juditinej tvári sa objavil obrovský úsmev, keď rozprávala o tom, ako chytila rukoväte kosačky a na pleciach pocítila ťažkú a svalnatú ruku uja suseda. „Odvtedy som sa takmer každý deň, keď som sa vrátila domov zo školy, túžobne pozrela na susedov trávnik v nádeji, že tráva je už dosť vysoká a treba ju pokosiť. Bolo to po prvýkrát v mojom živote, keď som pocítila, že ma niekto má rád a prežívala som pocit bezpečia.“

 

Život človeka má zmysel, ak po ňom na svete zostane o trochu viac lásky a dobra.

A. DELP

 
 
Sú dve skupiny ľudí: Tí, ktorí pôsobia radosť, keď prídu a tí, ktorí pôsobia radosť, keď odídu.
 
anonym
 
 
 

Sila vládne, ale láska víťazí.

SEABURY