Juraj bol chlapík, ktorý mal vždy dobrú náladu a ku všetkému nejakú pozitívnu poznámku. Keď sa ho niekto spýtal, ako to robí, odpovedal: „Keby som bol trocha lepší, musel by som byť dvojčaťom.“ Bol vynikajúcim manažérom. Mal svojich priaznivcov – čašníkov, ktorí šli za ním z jednej reštaurácie do druhej. Prečo? Priťahoval ich jeho postoj. Bol takým prirodzeným povzbudzujúcim prostriedkom. Ak mal niekto zo zamestnancov zlý deň, Juraj mu hneď pripomenul niečo pozitívne. Bol som veľmi zvedavý na jeho životný štýl, preto som sa jedného dňa vybral za ním a spýtal sa ho: „Nemôžeš mať predsa vždy dobrú náladu a pozitívne myšlienky. Ako to robíš?“

Odpovedal mi: „Každé ráno, keď vstanem, poviem si: Juraj, máš dnes dve možnosti:

Môžeš sa rozhodnúť mať dobrú náladu,

ALEBO

môžeš sa rozhodnúť mať zlú náladu.

Rozhodnem sa mať dobrú náladu. Vždy, keď sa stane niečo zlé, môžem sa rozhodnúť – buď sa stanem obeťou tejto situácie, alebo sa z nej poučím. Ja sa, samozrejme, rozhodnem, že sa z toho poučím. Vždy, keď za mnou niekto príde sťažovať sa, môžem sa rozhodnúť prijať jeho sťažnosti, alebo môžem poukázať na niečo pozitívne. Ja sa rozhodnem pre pozitívnu vec.“

„Ale to nie je také ľahké,“ namietam.

„Máš pravdu. Život – to je samé rozhodovanie. Keď nemyslíš na zbytočnosti, každá situácia je vlastne rozhodnutie. Ty sa rozhoduješ, ako budeš na túto situáciu reagovať. Ty rozhoduješ o tom, do akej miery ľudia okolo ovplyvnia tvoju náladu. Ty rozhoduješ o tom, či budeš mať dobrú, alebo zlú náladu. Konečný súčet: Ako prežiješ svoj život, záleží od tvojich rozhodnutí.“

Aj keď sme sa dosť dlho po tomto rozhovore nevideli, často som naňho myslel. Učil som sa sám rozhodovať o svojom živote, nielen reagovať na to, čo príde samo. O niekoľko rokov som sa dopočul, že sa mu stala veľmi nepríjemná vec. Keď raz ráno nechal zadné dvere na svojej reštaurácii otvorené, prepadli ho traja ozbrojení zlodeji. Keď mu prikázali otvoriť trezor, ruka sa mu od nervozity triasla a zadal zlé heslo. Zlodeji sa vyľakali a postrelili ho.

Našťastie, dosť rýchlo ho našli ľudia a odviezli do nemocnice. Po 18-hodinovej operácii a týždňoch intenzívnej liečby bol Juraj z nemocnice prepustený – aj s črepinou v tele. Stretol som sa s ním asi šesť mesiacov po tejto nepríjemnej udalosti. Keď som sa ho spýtal, ako sa má, povedal mi: „Keby som sa mal lepšie, musel by som byť dvojčaťom. Vidíš tieto jazvy?“

Potom som sa ho spýtal, na čo myslel, keď sa to stalo.

„Prvé, čo ma napadlo, bolo, že som mal zamknúť zadné dvere,“ povedal Juraj. „Potom, keď som ležal na podlahe, spomenul som si, že mám dve možnosti: Môžem sa rozhodnúť žiť, alebo sa môžem rozhodnúť zomrieť. Rozhodol som sa žiť.“

„Nebál si sa? Nestratil si vedomie?“

„Ošetrovatelia boli vynikajúci. Stále sa so mnou rozprávali. Ale keď ma doviezli na operačnú sálu a videl som výraz na tvári lekárov a sestričiek, naozaj som sa naľakal. V ich očiach som čítal: ´Ten človek nemá ďaleko od smrti.´ Vedel som, že musím niečo podniknúť.“

„A čo si urobil?“ spýtal som sa.

„Nuž, bola tam jedna vysoká a statná sestrička, ktorá mi takmer s krikom kládla otázky,“ odpovedal Juraj. „Pýtala sa ma, či nie som na niečo alergický. ´Áno,´ odpovedal som. Všetci sa okamžite zastavili a čakali, čo poviem. Zhlboka som sa nadýchol a zakričal: ´Na guľky!´ Všetci sa rozosmiali, ale ja som pokračoval: ´Rozhodol som sa žiť. Operujte ma tak, akoby som bol živý, a nie mŕtvy!´“

Juraj prežil vďaka šikovnosti lekárov, ale aj svojmu obdivuhodnému postoju k životu. Od neho som sa naučil, že každý deň sa máme rozhodnúť žiť plným životom.

O všetkom v skutočnosti rozhoduje náš postoj. Zostávajú vám dve možnosti:

zabudnúť, čo ste práve čítali.

ALEBO

Uložiť to do svojej pamäti a rozhodnúť sa podať to ďalej

 

 
Šťastnými alebo nešťastnými sa nestávame životnými okolnosťami, ale svojím postojom k životu.

INAYAT KHAN

 

Ľudské šťastie s skladá z toľkých čiastočiek, že stále niektorá chýba.

BOSSUET

 

Neverte, že človek sa môže stať šťastným nešťastím druhých.

SENECA